Dúbravka starých čias ožíva v knižke Mamkina Dúbravka!
Spisovateľka Katarína Petkaničová sa narodila i žije v bratislavskej Dúbravke. A napriek tomu, že so svojím manželom pochodila riadny kus sveta a niekoľko rokov žila aj v zahraničí, jej srdce ostalo navždy verné práve Dúbravke, o ktorej s láskou hovorí, že je to tá najkrajšia časť Bratislavy. Aj preto jej venovala svoju aktuálnu knižku Mamkina Dúbravka, ktorú s láskou vytvorila so svojou mamičkou, pamätníčkou Katarínou Jakubčíkovou, vďaka ktorej má čitateľ vzácnu možnosť nahliadnuť do Dúbravky dávnych čias, do životov a osudov ľudí, ktorí tam kedysi žili, spoznať ich zvyky a spôsob života, nárečie a vzácne okamihy z minulosti, ktoré už takmer odvial čas…
Vďaka autorkám tejto pôvabnej knižky z vydavateľstva ESA doplnenej množstvom vzácnych autentických fotografií, na ktorých je zachytený život starej Dúbravky, však Dúbravka stará i nová bude žiť nielen v srdciach a spomienkach pamätníkov, ale v každom, kto si ju prečíta.
Autorka dlhé roky veľmi aktívne externe spolupracovala s rôznymi časopismi a denníkmi, kde publikovala svoje poviedky, príbehy, fejtóny i cestopisné reportáže. Vyšlo jej niekoľko kníh s kulinárskou tématikou, kniha fejtónov Granátovník na ľade, dve knihy vtipov, pre väčšie deti knihy Hody s upírom a sci-fi príbeh Africkí draci. Do prostredia Dúbravky sú zasadené aj jej tri knihy Rozprávok z Dúbravky – O škriatkovi Dubáčikovi, Čarovné dobroty a Rozprávky o babke, dedkovi a dračiskovi.
Katka, kedy a ako sa zrodila myšlienka na knižku „Mamkina Dúbravka“?
Už niekoľko rokov boli moje sesternice zvedavé na historky zo starej Dúbravky. Ja som s ich dozvedela od mojej mamky, ale ony sa tých svojich mám vôbec nevypytovali, takže nič z histórie nevedeli. Dlhšiu dobu som im sľubovala, že spolu s mamou napíšeme niečo o našej starej dedinke Dúbravka, čo by zaujalo a potešilo starých obyvateľov, ktorí sa v mladosti odtiaľto odsťahovali a tiež aj potomkov starých Dúbravčanov.
Je obdivuhodné, koľko zaujímavého čitania sa do tejto pôvabnej knižočky zmestilo – celých 89 rokov úžasných spomienok, príbehov, ľudských osudov, faktov i zvykov – ako dlho sa vlastne toto krásne dielko rodilo?
Kniha vznikla relatívne veľmi rýchlo, včítane zháňania a vyberania fotografií, a to za necelých 5 mesiacov – od januára do mája, čiže v čase, keď som nemusela pracovať v záhrade. Prezradím, že kniha Mamkina Dúbravka bola mojím najnáročnejším dielom, pretože som bola mamou neustále denne kontrolovaná, za maličkosti karhaná, kritizovaná a poháňaná.
Autorkami knižky sú dve Katky – teda tvoja mamička a ty – ako sa vám na knižke pracovalo a ako vlastne táto knižka vznikala?
Koncom minulého roka sa mama veľmi zle cítila, najmä psychicky, a potrebovala určité povzbudenie. Vtedy som jej navrhla, že začneme spolu písať jej spomienky. V priebehu dvoch dní mamka celkom ožila, rozsvietili sa jej oči a už ma začala hnať do písania. Určité materiály o Dúbravke mala napísané, ale to nestačilo. Navrhla som jej obsah knihy a ona vždy niečo napísala buď rukou, alebo na písacom stroji, potom sme sa o danej téme rozprávali a ja som potom dávala dokopy jednotlivé kapitoly. V priebehu písania nám napadli ďalšie kapitoly a keď mám byť úprimná, ešte na krste knihy som si uvedomila, že na veľa vecí sme akosi pozabudli.
Tvoja mamička prežila celý svoj život v Dúbravke, Ty si sa tu narodila a napriek tomu, že život ťa na dlhší čas odvial aj do cudzích krajov, znovu si sa sem vrátila a žiješ tu dodnes – čím je táto časť Bratislavy pre vás obe taká fascinujúca a čím najmä vás tak magicky priťahuje?
Je to priam do očí bijúca vec! Dúbravka leží v prekrásnom údolíčku obklopená lesmi, ako vzácny kameň v drahom kove vsadený. Nechcem nikoho urážať, ale myslín, že Dúbravka je najkrajšia časť Bratislavy. A čo nás s mamkou sem priťahuje? Určite sú to najmä krásne spomienky z detstva, myslím doslova to detské videnie prírody, ľudí a okolia.
Pamätníci vedia, že ešte pred sto rokmi sa v Dúbravke hovorilo väčšinou po chorvátsky, pretože približne v 16. storočí sa v tomto „utešenom údolíčku“ – ako sa v knižke píše, začali usadzovať prisťahovalci z Chorvátska – po chorvátsky vraj ešte hovorili aj tvoji prastarí rodičia – používali sa u vás doma nejaké chorvátske výrazy ešte aj v čase Tvojho detstva?
Obe moje babky hovorili aj po chorvátsky, ale bola to už archaická chorvátština. V minulosti sme s manželom žili 5 rokov v bývalej Juhoslávii a keď som sa s babkami chcela porozprávať po srbochorvátsky, vôbec mi tam nerozumeli…
V priebehu 89 rokov Dúbravka výrazne zmenila svoju tvár a tak, ako sa pred niekoľkými stáročiami na toto miesto prisťahovali Chorváti, v minulom storočí k starej Dúbravke, ktorá bola kedysi dedinou pri Bratislave, pribudla aj nová Dúbravka a sídlisko s obyvateľmi, z ktorých mnohí v Dúbravke nemali svoje korene. Ako ste sa vy – rodení Dúbravčania, dívali na tieto zmeny a ako ste ich prežívali?
Keď začala výstavba sídliska, boli sme práve v Juhoslávii a keď sme po roku prišli domov na dovolenku, sotva sme trafili. Nová cesta, všetko rozkopané, nejaké paneláky už stáli a to všetko namiesto úrodných polí. Dom kultúry stavali väzni, takže celý objekt bol oplotený, so strážnymi vežičkami a hore s ostnatým drôtom. V prvom momente to na mňa pôsobilo priam strašidelne, až som sa rozplakala. Bolo zvláštne namiesto lamačských kopcov pozerať na paneláky a vedieť, že ich obyvatelia nás majú ako na dlani a ako policajti môžu kontrolovať čo a kedy robíme. Neskôr sme si zvykli.
Napriek všetkému, zdá sa, že stará i nová Dúbravka napokon vytvorili harmonický celok a že aj tí noví Dúbravčania, ktorí si tu kedysi postavili svoje domy, alebo sa nasťahovali na sídlisko, si túto časť Bratislavy veľmi obľúbili, prirástla im k srdcu a prijali jej tradície. Aj ty to tak vnímaš? A čím to je, podľa teba?
Určite je to tak. A prečo sa im tu páči? Je to pochopiteľné. Nech sa pozrú z okna na ktorúkoľvek stranu, vidia prírodu, zelené lesy, ktoré každému spríjemnia tento uponáhľaný svet. Je tu relatívne ticho, máme relatívne dobrý vzduch a je tu tiež relatívne bezpečne. Čo viac si priať?
Knižka „Mamkina Dúbravka“ je však predsa len trochu iný žáner, akému si sa doposiaľ venovala a akému sa stále venuješ – aké je to – písať knižku so svojou mamičkou?
Ako som už spomenula, bolo to dosť náročné. Keď píšem svoje veci, nik mi nemôže do toho „kafrať“ a tiež nik a nič ma nemusí poháňať. Idem svojím pomalým tempom, pretože najprv je domácnosť, varenie, pečenie, upratovanie, potom práce v záhrade, zaváranie, riešenie problémov v rodine a až nakoniec je písanie ako hobby.
Ako ťa poznám, určite neleníš a máš rozpísané už aspoň dve knižky… Prezradíš niečo o nich?
Janka, vyjadrila si sa presne tak, ako by si sa mi dostala do počítača. Mam rozpísané presne dve knihy. Jedna je už takmer dokončená, ale rozpísaná je už viac ako 3 roky, pretože sme mali iné starosti a problémy… Sú to sci-fi poviedky – moja srdcová záležitosť. Najmladší syn ma teraz presvedčil, aby som sa zase pustila do vtipov a zábavných historiek, vraj smiechu nie je nikdy dosť. Mala som k tomu vhodnú náladu a tak som hneď začala – ešte pred jesennými prácami v záhrade. Možno to bude jedna hrubšia hniha, možno 2 tenšie. Uvidím!
A čo ďalšie plány…? Nechystáš sa náhodou skúsiť nejaký iný žáner…?
Na iný žáner sa rozhodne nechystám. Tento rok by som chcela dokončiť tie sci-fi poviedky a vtipy. A potom budem musieť doplniť svoje baterky – mám nakúpených kopu kníh, na ktoré som už dlho nemala čas. Takže vo voľných chvíľach si chutím na čítanie.
Si aj autrorkou viacerých rozprávkových knižiek – nepripravuješ náhodou niečo aj pre malých čitateľov?
Mám síce jeden nápad aj pre deti, ale to sa uvidí podľa domácich povinností.
Prezradíš, kde čerpáš energiu a čo všetko ťa dokáže inšpirovať?
Energiu čerpám z domácej pohody. Ak sú nejaké väčšie problémy, energie ubúda, prípadne sa triešti do viacerých prúdov a na písanie jej ostane iba máličko. A inšpiruje ma všetko, čo sa deje okolo mňa. Príhody mojich vnúčat, babka so svojimi kamarátkami, historky, ktoré mi hovoria synovia, náš pes Šalátik , mačička Cica, korytnačky a rybičky v jazierkach, rôzne druhy vtákov, ktoré poletujú v záhrade a každodenné, na oko bezvýznamné udalosti, sprevádzajúce ma celý deň. Jediné, čo mi k písaniu chýba, je čas a ten sa mi nedarí chytiť, nech sa snažím ako len viem.
A kedy sa ti najlepšie píše a ako sa ti darí pri všetkých povinnostiach nájsť čas na písanie?
Kedysi som najviac písala večer a v noci, keď som už mala všetko porobené, všetci v dome spali, prípadne pozerali televíziu. Dnes som po večeroch pasívna, skôr zapnem televízor a trochu si pri ňom podriemem, ale energiu na písanie už nemám, dokonca aj pri knihe zadriemem. Takže píšem cez deň v rámci oddychových prestávok od domácich a záhradných prác.
Aké knižky rada čítaš – a kedy máš na to vlastne čas?
Literárne žánre sa u mňa celý život striedali. Hádam do svojich pätnástich rokov som milovala rozprávky. Potom nastúpila červená knižnica so sladkou literatúrou, ale to obdobie bolo dosť krátke. Prišli Mayovky, indiánky a historické romány. Dlhý čas som bola posadnutá severskou literatúrou a knihu Pieseň o červenom kvete a Lykke, rytier dánsky, tie som prečítala možno aj desaťkrát. Potom nasledovali knihy o Egypte, z lekárskeho prostredia, vedecko fantastická a mysteriózna literatúra , dlhý čas to boli horory, stále obdivujem štýl Stephena Kinga, ale dobrej pôvodnej rozprávkovej knihe neodolám ani dnes. Knihy pomaly prestávam kupovať vo veľkom, ako kedysi, pretože knižnicu mám rozsiahlu a riadne naplnenú, knihy sú už v celom dome, ale je to prakticky jediný tovar, ktorý kupujem. V poslednej dobe mám na čítanie času málo, doslova si ho kradnem. Novej literatúry je na trhu neprehľadné množstvo, a tak sa niekedy vraciam k mojím starým obľúbeným knihám (keďže už začínam zabúdať) a po rokoch ich s chuťou čítam ako celkom nové diela…
Máš nejaké želanie, ktoré nám môžeš prezradiť?
Možno sa to bude zdať niekomu smiešne, ale zo srdca si prajem pokoj, pohodu, lásku a porozumenie v rodine, v našej vlasti a pokoj, pohodu, lásku, porozumenie a mier na celom svete. Myslím, že to nie je tak málo…
Jana Vančová
Foto: Archív Kataríny Petkaničovej a Kataríny Jakubčíkovej
Ponuka:
Ak máte záujem kúpiť si knižku Mamkina Dúbravka z pera Kataríny Jakubčíkovej a Kataríny Petkaničovej, môžete si ju objednať na dobierku na www.woman.sk.
Objednávky posielajte na woman@woman.sk
Cena knižky: 7,- Eur
