„Dômyselný, odborne napísaný a seriózny pohľad na medzinárodné konflikty, ktoré ohrozujú budúcnosť sveta,“ napísal Washington Post o novej knihe Fredericka Forsytha.
Triler Líška je príbeh o mladom 18-ročnom kybernetickom géniovi, ktorého Briti využívali na rôzne akcie. Získal kódy hlavnej jadrovej databázy Iránu, čo sa dovtedy nikomu nepodarilo. Zaplietol sa do problematiky energetickej sebestačnosti Európy voči Rusku…
Vstúpte do sveta technologickej a kybernetickej špionáže. Je pútavý a atraktívny, spletitý a hlavne nebezpečný, ak sa dostane do nesprávnych rúk.
Forsyth ponúka na pozadí príbehu aj akúsi analýzu súčasných geopolitických problémov, incidentov a možných dopadov.
Väčšina zbraní funguje na pokyn človeka.
Väčšinu zbraní vieme kontrolovať.
Ale čo ak najnebezpečnejšia zbraň na svete nie je riadená strela ani utajená
ponorka či počítačový program?
Čo ak je to osemnásťročný mládenec s mimoriadnymi rozumovými schopnosťami,
ktorý dokáže preniknúť do najsofistikovanejších bezpečnostných služieb na zemi
a manipulovať so zbraňami tak, že sa obrátia proti samotným superveľmociam?
Aká je jeho cena? A čo všetko by ste
urobili, aby ste sa ho zmocnili?
V trileri Líška ide o preteky s časom po celej zemeguli s cieľom nájsť a chytiť – alebo kryť a zachrániť –, aby sa zmenila rovnováha svetových mocností. Čokoľvek sa stane, Líška sa nesmie dostať do nesprávnych rúk, lebo môže prísť niečo, čo si nevieme ani predstaviť.
Frederick Forsyth je bývalý pilot RAF a
investigatívny novinár. Celosvetovo sa preslávil trilerom Šakal o fiktívnom
atentáte na generála de Gaulla, ktorý charakterizuje bleskové tempo deja
skombinované s unikátnymi faktografickými informáciami.
Forsyth napísal aj ďalšie romány, ktoré sa stali bestsellermi: Pomstiteľ,
Afganec, Spis Odessa, Kobra, Zoznam smrti či autobiografiu Outsider.
Jeho romány preložili do mnohých svetových jazykov a niektoré z nich boli
sfilmované.
Začítajte sa do novinky Líška:
Nikto ich nevidel. Nikto ich nepočul. Tak
to malo byť. Vojaci špeciálnych jednotiek v čiernom neviditeľne prekĺzli tmavou
nocou k domu, ich cieľu.
Vo väčšine miest a mestských
centier je vždy, aj v najhlbšej noci, trochu svetla, ale na predmestí v
anglickom provinčnom mestečku všetky svetlá o jednej v noci zhasínali. O druhej
po polnoci tu vládla úplná tma. Sledovala ich len líška, no prirodzený pud jej
radil, aby sa nezaplietla s ľudskými lovcami. Ani v jednom dome sa nesvietilo.
Narazili na dvoch chodcov,
obaja boli opití po pitke s kamarátmi, trvajúcej dlho do noci. Vojaci sa
stiahli do záhrady medzi kríky, splynuli s čiernou tmou, kým sa potrundžení
chlapi odtackali preč.
Presne vedeli, kde sa
nachádzajú, dlhé hodiny si dopodrobna naštudovali ulice aj dom. Mali k
dispozícii fotografie, urobené z auta alebo z dronu. Zväčšené ich pripichli na
stenu v zasadačke SAS neďaleko Herefordu a do posledného detailu si ich vryli
do pamäti. Muži v ľahkej obuvi nezakopli ani sa nepotkli.
Bolo ich dvanásť, medzi nimi
dvaja Američania, nasadení na príkaz tímu Spojených štátov, ktorý sídlil na
veľvyslanectve v Londýne. Na operácii sa zúčastnili aj dvaja členovia britskej
zložky SRR, Špeciálneho prieskumného pluku, ktorý podliehal prísnejšiemu
utajeniu ako SAS a SBS, teda Špeciálnej leteckej služby a Špeciálnej námornej
služby. Zodpovedné orgány sa rozhodli pre SAS, známej pod jednoduchým názvom Pluk.
Jednou z dvojice tímu SRR bola
žena. Američania sa nazdávali, že tým potvrdili predpoklad rodovej rovnosti. No
nebolo to tak. Prieskum ukázal, že medzi obyvateľmi sledovaného domu je jedna
žena, a dokonca aj britské drsné oddiely prejavujú štipku galantnosti. Úlohou
členov SRR, ktorých niekedy nazývali „Vlamači jej veličenstva“, bolo predviesť
jednu z množstva svojich zdatností – utajené vniknutie.
Ich úlohou bolo vniknúť dnu a
ovládnuť pozorovaný dom a jeho obyvateľov tak, aby ich nik nezbadal a nik im
neušiel. Približovali sa zo všetkých strán, zároveň od záhradného plota,
spredu, zozadu aj zboku, prešli cez záhradu, obkľúčili dom, pričom ich nevideli
ani nepočuli susedia či iní obyvatelia.
Nik nezačul tichý škripot, keď
rezačom skla s diamantovým hrotom vykrojili hladký kruh do kuchynského obloka,
ani ľahké puknutie pri vyberaní okrúhleho kúska vákuovou prísavkou. Ruka v
rukavici sa prestrčila cez otvor a okno otvorila. Tmavá postava preliezla cez
parapet do výlevky, ticho zoskočila na zem a otvorila zadné dvere. Celá skupina
vnikla dnu.
Hoci všetci si preštudovali
architektonický plán založený na pozemkovom úrade v čase, keď dom stavali,
použili čelovky s nočným videním pre prípad, že majiteľ nainštaloval nejaké
prekážky alebo nebodaj nastražené výbušniny. Začali na prízemí, prechádzali z
jednej miestnosti do druhej, aby zistili, či tam niekto nespí, či tam nie sú
nástražné drôty alebo tichý alarm.
Vedúci skupiny bol po
desiatich minútach spokojný a kývnutím hlavy viedol piatich mužov hore úzkym
schodiskom, podľa ktorého bolo jasné, že ide o jednoduchý rodinný dom so štyrmi
spálňami. Obaja Američania zostali dolu a boli čoraz zmätenejší. Oni by takéto
nebezpečné teroristické hniezdo obkľúčili inak. V Spojených štátoch by sa
vniknutie do domu nezaobišla bez použitia niekoľkých zásobníkov munície.
Angličania sú fakt čudní.
Tí dolu počuli zhora
prekvapené výkriky, ktoré však rýchlo stíchli. Po ďalších desiatich minútach
šepkaných príkazov veliteľ tímu podal prvú správu. Nepoužil internet ani mobil
– to by mohol niekto zachytiť -, ale staromódnu zašifrovanú vysielačku. „Cieľ
obsadený,“ hlásil ticho. „Štyria obyvatelia. Počkáme do úsvitu.“ Tí, ktorí
počúvali, vedeli, čo bude nasledovať. Všetko bolo vopred naplánované a
nacvičené.
Dvaja Američania, členovia
špeciálneho útvaru SEAL Námorníctva Spojených štátov, takisto podali hlásenie
na ich veľvyslanectvo sídliace v Londýne na južnom brehu Temže.
Dôvod na „tvrdé“ obsadenie
budovy bol jednoduchý. Napriek tomu, že ju týždeň tajne pozorovali, nebolo
vylúčené, že sa v ňom nachádzajú ozbrojení muži. Niekto z tohto neškodne
vyzerajúceho predmestského domu totiž spôsobil veľké škody obrane celého
západného sveta. Za nevinne vyzerajúcou fasádou sa mohli ukrývať teroristi,
fanatici či nájomní vrahovia. Pluk mal preto príkaz použiť operáciu „najhoršieho
scenára“.
Ale o hodinu neskôr veliteľ
tímu podal ďalšie hlásenie.
„Nebudete veriť, čo sme tu
našli.“
V strohej spálni pod strechou Klubu
špeciálnych jednotiek v anonymnom dome v Knightsbridgei, bohatej štvrti
londýnskeho West Endu, zavčasu ráno 3. apríla 2019 zazvonil telefón. Na tretie
zvonenie sa zažalo svetlo pri posteli. Spáč bol v tej chvíli bdelý a v
pohotovosti, naučila ho to celoživotná prax. Švihol nohami na zem a skôr ako
zdvihol telefón, mrkol na osvetlený displej. Pozrel aj na hodiny vedľa lampy.
Štyri ráno. Vari tá žena nikdy nespí?
„Áno, pani premiérka.“
Osoba na druhom konci si
očividne ani neľahla do postele.
„Adrian, mrzí ma, že vás o
tomto čase budím. Mohli by ste prísť o deviatej? Musím privítať Američanov.
Obávam sa, že budú bojovo naladení a potrebovala by som váš úsudok a vašu radu.
Majú prísť o desiatej.“
„Samozrejme, pani premiérka.“
To bolo všetko, spojenie sa
prerušilo. Sir Adrian Weston sa postavil a šiel do malej kúpeľne, aby sa
osprchoval a oholil. O pol piatej schádzal dolu schodmi, okolo čierno
zarámovaných portrétov agentov, ktorí pred mnohými rokmi odošli do nacistami
okupovanej Európy a viac sa nevrátili, kývol nočnému strážnikovi za pultom a
vyšiel von. Vedel o hoteli na Sloane Street, kde bola celú noc otvorená kaviareň.
Krátko pred deviatou hodinou ráno 11.
septembra 2001, v jasný jesenný deň, americké dvojmotorové prúdové lietadlo
pravidelného linkového letu 11 spoločnosti Amerických aerolínií z Bostonu do
Los Angeles sa vynorilo z oblakov nad Manhattanom a narazilo do severnej veže
Svetového obchodného centra. Vo vzduchu ho uniesli piati Arabi spolupracujúci s
al-Káidou. Muž na bezpečnostnej kontrole bol Egypťan. Pomáhali mu štyria Arabi
ozbrojení rezačom, premohli personál lietadla a dostali ho na palubu.
O niekoľko minút sa nad New
Yorkom objavilo ďalšie lietadlo letiace priveľmi nízko. Bola to linka 175
leteckej spoločnosti United Airlines, takisto z Bostonu do Los Angeles. Aj toto
lietadlo uniesli piati teroristi al-Káidy.
Amerika a onedlho celý svet
neveriacky sledovali túto predpokladanú tragickú nehodu, ale zakrátko sa
ukázalo, že o nič také nešlo. Druhý Boeing 767 zámerne narazil do južnej veže
Obchodného centra. Oba vežiaky boli vážne poškodené v strednej časti budovy.
Palivo z plných nádrží spôsobilo obrovský požiar, ktorý roztavil oceľové trámy
tvoriace kostru budovy. Minútu pred desiatou sa južná veža zrútila do kopy
rozžeravených trosiek a o pol hodinu nato spadla aj severná veža.
O deviatej hodine a tridsiatej
siedmej minúte ráno let 77 spoločnosti American Airlines z medzinárodného
letiska Washington Dulles International Airport, takisto do Los Angeles, s
plnými nádržami paliva, vrazilo do Pentagónu v štáte Virgínia na rieke Potomac.
Aj toto lietadlo uniesli piati Arabi.
Na palube štvrtého lietadla
spoločnosti United Airlines 93 z Newarku do San Francisca, ktoré takisto
uniesli teroristi, sa pasažieri vzbúrili a pokúsili sa únoscov premôcť, ale už
bolo neskoro a stroj sa zrútil na neobývanú časť Pensylvánie.
V ten deň, dodnes známom ako
Jedenásty september, skôr ako zapadlo slnko, zahynulo takmer tritisíc
Američanov a iných štátnych občanov. Boli medzi nimi posádky a cestujúci
všetkých štyroch lietadiel, takmer všetci ľudia z dvoch veží Svetového
obchodného centra a stodvadsaťpäť ľudí z Pentagónu, ako aj devätnásť
samovražedných teroristov. Po tomto dni zostali celé Spojené štáty v šoku a
traumatizované. Pretrváva to dodnes.
Keď americkú vládu postihne
taký vážny úder, urobí dve veci. Dožaduje sa zásadnej odvety a investuje.
Počas ôsmich rokov vlády
prezidenta Georgea W. Busha a prvých štyroch rokov vlády prezidenta Baracka
Obamu USA minuli bilión dolárov na vytvorenie najväčšieho, najťažkopádnejšieho,
najzložitejšieho a pravdepodobne najneefektívnejšieho národného bezpečnostného
systému na svete.