Pri potulkách, dovolenkách, turistike, alebo iných cieľoch v Stredomorí každý objavuje niečo nové – prírodu, mentalitu obyvateľov, kultúru, ale aj kuchyňu, výborné vína,…. no najmä svedkov veľmi hlbokej a najmä bohatej minulosti. Nesporne jedným z takýchto nevyčerpateľných prameňov je Sicília.
Príbeh riečnej víly
Nuž dovoľte mi niečo z mojich dojmov a spomienok na Syrakúzy na juhovýchodnom pobreží tohto nádherného, slnečného ostrova.Tak poďme od začiatku – doslova od prameňa.
Hovorí sa, že za všetkým treba hľadať ženu! A tak tu sme hneď pri jednej, kráske z antických legiend a gréckej mytológie – pri riečnej víle Arethúse.
Arethúsa, ako nám ju popísal pred tisícročiami Homér, bola pôvabná dievčina, členka družiny bohyne lovu Artemis. Keď raz po love v elidských lesoch zašla sa vykúpať do rieky, zazrel ju Alfeios, boh tejto rieky a čo asi tak mohlo nasledovať? Nuž, neušla jeho pozornosti! Zrejme nebol jej typ a nemala záujem, takže skočila do vody a snažila sa ujsť. Ale Alfeios bol, samozrejme, výborný plavec a čoskoro k nej doplával. V poslednom okamihu zavolala na pomoc bohyňu Artemis, ktorá urobila poriadok. Arethúsu premenila na prúdiaci prameň, ktorého vody previedla hlboko pod morom, až vyústil ďaleko, pri Sicílskych brehoch, na malom ostrove Ortygia, ktorý je časťou dnešných Syrakúz. Tam Arethúsa opäť uzrela svetlo sveta. Ale Alfeios sa svojej vyvolenej len tak ľahko nevzdal! A pretože riečka ( rovnakého mena ) sa stráca pod zemou, legenda hovorí, že Alfeios prenasledoval Arethúsu aj pod morom a tak sú vraj tu spolu až dodnes , v „ prameni Arethúsy“. Toľko hovorí legenda, stará okolo dve tisícky rokov. Dnes sa každý návštevník určite zastaví tesne na morskom pobreží, pri tomto malebnom, sladkovodnom prameni, kde rastú papyrusy. S troškou fantázie sa môžete pozrieť, či sa vám náhodou v prameni neobjaví tvárička krásnej Arethúsy.
Ak nie – jej pôvabná tvárička je už tisícročia známa na strieborných gréckych minciach, drachmách.Tak sa teda krásna Arethúsa dostala, podľa legendy, ako prameň do dnešných Syrakúz ktoré, však ako grécku kolóniu, založili takmer pred troma tisíckami rokov Korinťania, vraj na doporučenie veštiarne v Delfách.
Syrakúzy – lákadlo významných osobností
Jedno je isté, že pre svoju strategickú polohu na mori, medzi Európou a Afrikou, boli Syrakúzy najsilnejším hráčom vtedajšieho sveta. Ich vládcovia sa volali „tyrani“ , boli zväčša despoti, ktorí vládli brutálne, tvrdou rukou. Dlho sa im darilo odolávať žiarlivým konkurentom – Athénam a Kartágu, až nakoniec predsa po dvoch rokoch obliehania podľahli inej vtedajšej veľmoci Stredomoria – Rímu. Ale pre svoju úroveň, prírodné a strategické podmienky, stali sa teraz pre Rimanov hlavným mestom a strediskom novej rímskej provincie – Sicília.
Tiež preto, že boli bohaté, po celé stáročia boli jednotkou na vojenskej, politickej, ale aj umeleckej a kultúrnej scéne vtedajšieho sveta. Niet sa čo čudovať, že boli lákadlom pre významné osobnosti svojej doby – napríklad v r. 397 pred naším letopočtom prišiel sem vyučovať filozof Platón, tu tvoril básnik Pindareos, ale aj grécky dramatic Aischylos, ktorého diela aj dnes môžeme vidieť na všetkých významných svetových scénach.
Rovnako tu žil a pracoval Archimedés, miestny rodák, vynálezca, fyzik, matematik, génius a „inžinier“ svojej doby, ktorého meno a jeho „Archimedov zákon“ pozná dnes každý žiak strednej školy. Vpád Rimanov do Syrakúz sa mu stal osudným. Je známe a legendárne, že práve keď riešil na voskovej doštičke jeden zo svojich geometrických vzťahov, vpadol do jeho domu, nie práve vyberaným spôsobom , rímsky stotník (centurio). Archimedés, zrejme sústredený na svoje riešenia, ho upozornil – „Noli tangere circulos meos !“ čiže „Nedotýkaj sa mojich kruhov!“ Archimedes toto stretnutie neprežil, za to jeho matematické , fyzikálne riešenia a poučky žijú a platia dodnes. Záver si môže urobiť každý sám!
Miesta, ktoré treba vidieť
Aj v ďalších storočiach, kvôli strategickým a politickým záujmom, išla Sicílía z rúk do rúk, a tak návštevník si tiež tu, v Syrakúzach, môže dosýta užiť v reále pohľad na umenie, architektúru a vôbec svedkov „dôb minulých“. Je to predovšetkým už spomínaná Ortygia – snáď najstaršia, pôvodná čast mesta – vlastne ostrov, ostrovček – spojený s pevninou dvoma mostami. Spravidla prvá cesta návštevníkov začína tu, pri už spomínanej studni, alebo prameni nymfy Arethúzy (Fonte Arethusa). Dodnes, teda už viac ako 2000 rokov, je srdcom Syrakúz.
Ale tento sladkovodný prameň mal pre obyvateľov aj celkom praktický význam – pretože bez vody sa nedá žiť a Syrakúzy boli v častých vojnách obliehané, udržoval obyvateľov v krušných dobách pri živote. Aj keď prežil zemetrasenia – časté v týchto končinách, funguje dodnes. V minulosti napr. zásoboval vodou tiež námorníkov pri dlhých plavbách – napríklad flotila admirála Nelsona v r.1790 , pred ťažením na Egypt sa zásobila vodou práve tu. Ortygia má svoj originálny kolorit – typické úzke staré uličky, kde sa osviežite napríklad „granitou di limone“(ako ja), alebo inou výbornou zmrzlinou (gelato), alebo kávičkou (ristrettom), pokým prejdeme na Piazza di Archimedo – Archimedovo námestie s fontánou bohyne Artemis. Tu sú spolu všetci aktéri pôvodnej legendy – krásna Arethúsa, mužný Alfeios , ale i bohyňa Artemis ( v rímskom vydaní – Diana). Fontána je nová, pochádza zo začiatku dvadsiateho storočia a jej autorom je Giulio Maschette. Paláce okolo, pamätajú ešte doby talianskej renesancie, aj keď ich storočia pri úpravách a prestavbách viac alebo menej vydarene poznačili.
Apolónov chrám je pozoruhodný – aj keď z neho ostalo len torzo…
Ale k najstarším pozoruhodnostiam nesporne patrí Apolónov chrám – Apollonion, vlastne jeho torzovité zvyšky. Bol pravdepodobne vôbec najstarším dórskym chrámom, ktorý Gréci v 6. storočí pred naším letopočtom na Sicílii vybudovali. Nápis na zvyšku schodov nám tiež hovorí, kto chrám vystaval a zasvätil Apolónovi.
Ďalším pozoruhodným, ale aj rušným centrom je nesporne námestie pri dóme,“ Piazza di Duomo“, atraktívne miesto s príjemnou atmosférou, a to nielen cez deň, ale i v noci. Dnes impozantný dóm – katedrála, bolo pôvodne Atheneum – dórsky chrám zasvätený bohyni Palas Athéne. Okolo roku 480 pred naším letopočtom ho nechal na kultových miestach vybudovať tyran Gelon. Je prirodzené, že dlhé storočia poznačili tiež chrám postupne všetkými zmenami podľa štýlu a ducha pánov Sicílie. A tak táto pôvodne antická stavba, po konečných prestavbách v 18. storočí, je dnes barokovou katedrálou, určite zastávkou pre každého návštevníka týchto končín, ale aj obľúbeným a populárnym miestom pre sobáše mladých párov.
Rovnako barokové stavby, ktoré lemujú námestie, vôbec nerušia zvyšky antickej atmosféry a tak je tiež tu veľmi príjemné posedieť a osviežiť sa v tej-ktorej kaviarničke.
Ako som už uviedla, Ortygia je najstaršou časťou Syrakúz. Ďalším postupným osídľovaním vznikali nové centrá – Neapolis, Tyche, Accadia a Epoli. Pretože spolu ich bolo päť, staré Syrakúzy poznáme tiež ako Pentapolis.
Neapolis treba jednoducho vidieť…
Každé z piatich centier má svoju viac než bohatú minulosť, ale hádam každý, kto sem zablúdi, nemôže obísť Neapolis, prejsť a prezrieť si Parco Archeologico, čiže archeologický park – rozľahlý areál, kde nájdeme stopy z rôznych období najstaršej histórie – napr. obrovské obetné miesto s obetným oltárom, kde každý rok pri „ľudových“ slávnostiach na počesť najvyššieho boha Dia, obetovali 450 býkov. Alebo nádherné grécke divadlo – Teatro Greco, zo 6. storočia pred naším letopočtom, vytesané do holej, bielej skaly, ktoré dodnes patrí k najväčším antickým divadlám vôbec. Tu sa konali divadelné slávnosti a uvádzali Aischylove drámy ( Oresteia ), ktoré aj dnes, po tisícročiach, a taka j dnes sa pravidelne na tejto scéne opäť uvádzajú klasické drámy ako kedysi. Aj pri mojej návšteve prípravy na letný festival boli v plnom prúde. Rimania mali iný druh zábavy – gladiátorské hry, alebo zápasy, tiež s inými nárokmi na scénu. A tak z ich doby je tu aj Rímsky amfiteáter.
Ale sú tu aj iné, síce pozoruhodné i keď kedysi smutné miesta – „Latomia del Paradiso“ rozsiahle kameňolomy, ktoré zásobovali vápencom staroveké mestá celého Stredomoria. Smutné, pretože tu boli skutočné väznice a galeje, kde trpeli tisíce aténskych zajatcov a Kartagíncov, ale aj Rimanov, po prehratých vojnách. Dnes tu nájdeme už len príjemne tienisté až atraktívne záhrady.
A práve tu nájdeme aj legendárne „Dionýzovo ucho“, čiže „Oreccio di Dionisio“, umelo, doslova excentricky vyhĺbenú jaskyňu, kde na stenách dodnes vidieť, ako ju doslova centimeter po centimetri dlátom vysekávali tí, čo tu boli za živa odsúdení na smrť. Jaskyňa má zvláštnu akustiku, preto tyran Dionýzos I. vraj cez zvláštny otvor mohol nepozorovane počúvať, o čom sa nešťastníci rozprávajú…
Zázraky sa dejú!
V hornej časti Archeologického parku, v skalách , sú pohrebiská – „Nekropole“, rovnako z helénskej ako rímskej doby. Jeden z komorových hrobov, so zvyškom mramorových dórskych stĺpov a tympanonom je „vraj“ miestom posledného odpočinku Archimeda.
Vynechať nemôžem ani Castello Maniace, stredovekú pevnosť na južnom výbežku Ortygie, ktorú nechal v rokoch 1232-1240 vybudovať ako rezidenciu, vtedajší vládca Sicílie, Fridrich II. Barbarossa . Ale storočiami, keď sa vládcovia menili, prechádzala z rúk do rúk a rovnako menila sa funkcia a využívanie.
Samozrejme, vo výpočte a návštevách pozoruhodností by som mohla pokračovať donekonečna. To, čo sme spolu prešli, je len malý zlomok toho, čo tu môžeme vidieť, pretože doslova za každým rohom, kameňom, alebo stromom je niečo, čo dýcha tisícročnou minulosťou . Preto je logické, že Syrakúzy boli v r. 2005 zapísané do zoznamu pamiatok Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Ale čo môžeme vidieť v „nových“ Syrakúzach – modernom meste, rozsiahlej aglomerácii, mimo Ortygie, alebo Parco Acheologico,….? Prežili ničivé zemetrasenia, ale v poslednej svetovej vojne bolo opäť toto pobrežie pre svoju strategickú polohu pre spojencov (Britskú armádu) zaujímavé, ako predmostie pre inváziu do Mussoliniho Talianska.
V tejto „novej“ časti mesta Syrakúz už je, v porovnaní s predchádzajúcimi, len málo výrazných zaujímavostí, okrem monumentálnej betónovej stavby, chrámu „ Madonna delle Lacrime“ čize „Plačúcej Matky Božej“, ktorá upúta z diaľky ako domimanta mesta. Vybudovaniu chrámu predchádzala upäť určitá udalosť, avšak tentoraz z pomerne nedávnej minulosti. Bolo to krátko po vojne, v r. 1953 a v miestnej rodine Iannuso čakali prvý prírastok do rodiny. Keď mladá mamička ochorela, čo vo vtedajšej povojnovej dobe mohlo byť pre ňu nebezpečné, všimli si (zrejme pri modlidbách ), že ich keramická soška Panny Márie má na tvári slzy, teda plače, čo sa vraj opakovalo po sebe niekoľko dní… Samozrejme, že išlo o senzáciu, ktorá sa začala považovať za „zázrak“ (!). Odobrané vzorky „ sĺz“ vraj vykazovali zloženie podobné ľudským slzám.
Tým bol „zázrak“ spečatený a Syrakúzy sa stali novým pútnickým miestom, kde začali smerovať veriaci zo širokého okolia. To tiež dalo, ako ináč, podnet na stavbu nového chrámu. A tak po súťaži renomovaných architektov ( zo 17 krajín), zvíťazil francúzsky projekt autorov M.Andrault a P.Parat. Chrám vysvätil v r. 1994 sám pápež Ján Pavol II. Dnes už zďaleka dominuje mestu vysoká, moderná , betónová katedrála, ktorá symbolizuje obrovskú slzu dopadajúcu na zem!
Takže opäť sme spolu, ak ste mali trpezlivosť, prešli aspoň pár najzaujímavejších objektov a lokalít starovekej Európy, tam, kde sa rodila tiež naša kultúra. Určite mnohým z vás som pripomenula miesta, ktoré ste už videli a prešli. Ale dúfam, že pre tých, ktorí do týchto končín možno tiež zablúdite, môže niečo z mojich spomienok byť užitočné.
Želám veľa pekných zážitkov na cestách. Ciao! 😛
Lenka Lutonská
