Dlhoroční kolegovia, herci Božidara Turzonovová a Dušan Jamrich, za účasti mnohých ďalších kolegov z divadla, pokrstili v jednom bratislavskom kníhkupectve knižný debut Dušana Tarageľa, Hádam ma nezabijú, hrsťou sušených hríbov. Zozbieral v ňom pikantné a veselé divadelné historky zo sveta svojich kolegov, známych slovenských hercov. Ako autor pri krste podotkol “ hovoria, že som najlepší hubár medzi hercami a najlepší herec medzi hubármi, preto vymysleli, že knihu pokrstia sušenými hríbmi,“.
Krstnú mamu, pani Turzonovovú, paradoxne v knihe Dušas Tarageľ v knihe podpichuje najviac . Je úsmevné, že Božidara, Dača, ako ju všetci volali, prijala úlohu krstnej mamy bez toho, aby vedela, ako sa o nej v knihe píše. Napriek tomu zaželala, aby sa čitatelia na Dušanovej knihe pobavili. Ako manželka zo Ženského zákona, to bola práve ona, ktorá Dušana najviac pobádala, aby písal a zozbieral vtipné historky o kolegoch. Na Dušana Tarageľa jeho hereckí kolegovia spomínajú ako na iniciátora takzvaných fľašových posedení, na ktorých vždy pred divadelnými prázdninami čítal kolegom veselé príbehy z divadla, ktoré zozbieral počas celej sezóny. Ako prezradila Kamila Magálová, kolegovia mu bolo vďační za to, že počas mnohých rokov im spríjemňoval pikoškami a milými príbehmi tieto stretnutia, ktoré poctivo zbieral. Krstný otec, Dušan Jamrich, poďakoval pri krste Tarageľovi, že napísal túto knižku. Vysvetlil, že Dušan pôsobil ako ventil, vyventiloval svojimi príhodami, ktoré si zaznačoval a svojím láskavým humorom, všetky konflikty. Zaželal knižke, aby mala medzi čitateľmi úspešnú cestu.
Literárnu podobu dala hercovmu rozprávaniu redaktorka Silvia Lispuchová. „So Silvinkou Lispuchovou sme presedeli hodiny a hodiny, asi rok a pol a dávali dokopy slovíčka, vety, aby táto knižka vyšla a ja teda dúfam, tak ako aj moji krstní rodičia, že bude mať trošku úspech a že aj moji kolegovia budú tolerantní a že ma hádam nezabijú,“ povedal s úsmevom Tarageľ.
Rodák z Pribyliny, Dušan Tarageľ videl po prvý raz električku ako devätnásťročný, keď do Bratislavy pricestoval na pohovory na VŠMU. „Sedlák v meste“, ako sám seba v knihe nazýva, ešte ani nezavrel ústa od prekvapenia, a už stál pred prijímacou komisiou, kde sedeli také legendy ako Mikuláš Huba, Viliam Záborský, Jozef Budský či Karol L. Zachar. V knihe spomína spolužiakov Zuzanu Kocúrikovú, Silviu Turbovú, Juraja Kukuru, Andyho Hryca, s ktorými s obľubou žúrovali v byte babičky Zuzany Kocúrikovej. Po vysokej zobrali Dušana Tarageľa ako jediného chlapca z ročníka do Slovenského národného divadla, kde sa kamarátil s Michalom Dočolomanským, ktorý rád robil jeho deťom Mikuláša a učil ich neslušné pesničky. Spoločne založili firmu Dočo-Tara , vyvádzali rôzne psie kúsky, linoleom oblepili schody aj v dome Františka Dibarboru. Veľa kapitol majú v knihe veselé fľaškové posedenia, ktorých bol Tarageľ hlavným spoluorganizátorom a na ktorých sa každý rok zabávali všetci herci až do rána. Zábavné sú historky z ciest a zájazdov hercov po Slovensku starým divadelným autobusom, najmä s hrou Na skle maľované, ktorá mala obrovský úspech u divákov. Hrala sa tridsať rokov a v roku 2004 bol už vekový priemer protagonistov 56 rokov. Najstarším bol 82 ročný Elo Romančík. Ako Tarageľ v knihe spomína, celé generácie si považovali za povinnosť a hrdosť vidieť túto hru, mnohí aj dvadsať krát. Na zájazdoch po predstavení im nadšení diváci pripravili pohostenie, kde sa stoly prehýbali domácimi vyberanými dobrotami. Najviac veselých zážitkov mali však herci s Maľovaným v zahraničí, Rusku, Fínsku, Arménsku, kde Dočolomanského, Jamricha a Tarageľa dokonca aj zavreli. V knihe Dušan Tarageľ povyťahoval na svojich kolegov toľko kurióznych a zábavných historiek, že mu nezostáva , len dúfať, že „Hádam ma nezabijú.“
Titul Hádam ma nezabijú vychádza na 216 stranách. Jeho súčasťou je aj 16-stranová foto príloha.
Dušan Tarageľ je od roku 1971 členom Slovenského národného divadla. Za svoje divadelné úlohy dostal Cenu Janka Borodáča (1974), Cenu Slovenského literárneho fondu (1975) a Výročnú cenu Literárneho fondu (1995). Za stvárnenie Vlada vo filme Keby som mal dievča (1976) získal osobitný čestný diplom festivalového výboru 20. medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch.
Redaktorka Silvia Lispuchová je autorkou a spoluautorkou kníh Ešte, Kamila, A just nie!, Spomienky ortopéda, Top 37 žien Slovenska a Zápisky z teplého domu.
Alžbeta Capková
Foto: Pavol Urbánek
