Kto prišiel s myšlienkou spraviť výstavu vašich fotografií?
Ja. Lenže prísť s myšlienkou nestačí, takže som oslovil – sebavedome – pána doktora Mariána Pauera, ktorý realizuje mnohé významné výstavy. Za všetky spomeniem napríklad výstavy Karola Kállaya, a to po celom svete. Súhlasil, že do toho ide, čo ma dosť potešilo a zároveň som bol prekvapený. Ale najdôležitejší v tom nebol ani fotograf ani kurátor, ale Adnan Hamzič, ktorý to celé vyprodukoval a zaplatil.
Dali ste kurátorovi zadanie, alebo ste mu nechali voľnú ruku?
Vybral som fotografie z knihy Enter, o ktorých som si myslel, že by tam mohli byť. Požičal si knihu, prešiel si ju celú aj on a môj výber následne doložil ešte ďalšími fotografiami.
Keď ste prišli do výstavnej siene a celé to videli, ako to na vás pôsobilo?
Nemal som veľmi čas si to poriadne pozrieť, videl som to len zbežne, ale mal som vynikajúci pocit. Ešte sa len chystám, že si to pôjdem v pokoji pozrieť.
Aké boli vaše fotografické začiatky, učil vás niekto techniku?
Neučil ma nikto. Fotil som od momentu, keď mi môj otec daroval svoj fotoaparát, ktorý sa volal Exakta Varex, bol z východného Nemecka. Ale bol skvelý. (Úsmev.)
Pre vašu úspešnú kariéru speváka ste dlhoročným terčom fotografov. Aký máte vzťah k tomu, keď ste objektom fotenia vy?
Veľmi nerád sa fotím, ale som veľmi rád, keď môžem ja fotiť.
Obdivujete niektorého zo svetoznámych fotografov?
Áno, Holanďana Antona Corbijna, nafotil totiž úžasné portréty mojich obľúbených hviezd.
Objektom vášho záujmu sú predovšetkým veci. Je tam málo ľudských postáv a veľa z nich je priamo spojených s vami. Aký je váš vzťah k foteniu živých a neživých objektov?
Fotil som najmä neživé objekty a to z jediného prostého dôvodu – mám pocit, že fotiť ľudí sa vlastne nepatrí, lebo oni sú potom takí zaskočení. Nemyslím modelov, ako keď som fotil Ivu Bittovú. To bolo niečo iné, lebo už sme sa dobre poznali a vedel som, čo jej pristane a aká fotka sa podarí. Ale fotiť len tak človeka, ktorý je zaujímavý a nepoznáme sa, je podľa mňa kradnutie súkromia. Preto sú tam predovšetkým fotografie neživých objektov, ale na druhej strane je to vyrovnané tým, že sú tam zastúpené aj živé.
Z akých častí sveta sú fotografie prezentované na výstave?
Niečo z južného Francúzska, niečo priamo z Paríža, z Londýna, pár vecí z New Yorku a niečo aj zo Slovenska.
Ako často fotíte na Slovensku, máte tu aj svoje obľúbené miesto?
Teraz hlavne nefotím vôbec.
Kedy ste fotili naposledy?
Veľmi dávno. Dokonca sa odvažujem tvrdiť, že možno v období, keď vyšla tá kniha.
To je už dvanásť rokov. Myslíte, že vás ešte chytí vášeň pre fotenie?
Musí. Od Adnana som dostal drahý fotoaparát, takže sa musím zas upriamiť na tohto koníčka.
Kurátor na vás prezradil, že oceňuje vašu schopnosť fotiť s hocičím, čo dostanete do ruky. Ale predsa len, aj pre fotografiu je dobré, ak vzniká na kvalitnom fotoaparáte. Súhlasíte?
Určite, ale nie je to podľa mňa podstatné.
Mohlo by vás zaujímať
Čo je teda pre vás najdôležitejšie?
U mňa je podstatné to, čo vidím, čo prezradí moje oko. Idem po meste a padne mi do oka niečo, čo ma zaujme. Je veľmi ťažko definovateľné, čo to je, ale skrátka viem, že ma to zaujalo, preto som to odfotil a často viem aj v tom momente, že tá fotka je dobrá.
Kde „chytáte“ ten odraz, ako ho objavíte?
To je tak, že keď sa postavím pred nejaký výklad, za ktorým je niečo zaujímavé, ešte mi pribudne niečo zaujímavé aj na druhej strane.
V časoch, keď ste fotili, išli ste už do mesta, napríklad v New Yorku, so zámerom, čo presne by ste chceli odfotiť?
Vždy som pracoval takým spôsobom, že som išiel po meste a mal som so sebou mobil alebo foťák a keď mi niečo padlo do oka, odfotil som to. Nebolo to nikdy dopredu pripravované, vždy šlo o náhodu.
Mali ste ambíciu urobiť aj fotky z hudobného prostredia, zo štadiónov alebo šatní počas koncertov?
K tomu som sa zatiaľ neprepracoval a myslím, že to ani robiť nebudem. Nedostanem sa na tie miesta. Keď chcete fotiť „atraktívnych“ kolegov, ťažko vás pustia do šatne Rolling Stones.
Priznali ste, že ste dlho nefotili. Máte ešte plány týkajúce sa vašej fotografickej kariéry?
Mám v hlave jeden projekt, ale je to po prvé na dlhé rozprávanie a po druhé je to otázka relatívne dlhej doby. Budem fotiť, ale inak ako som fotil doteraz. No je to záležitosť aj piatich rokov.
KONCERTY
Ako vznikol koncertný program, ten setlist tohtoročného turné?
Ja som do neho tentokrát vôbec nevstupoval. Celé to dal dokopy náš kapelník a bubeník Juraj Kuchárek. Ja som potom už len korigoval niektoré záležitosti.
Mali ste pocit, že do neho chcete niečo a dať a niečo ubrať?
Vždy je taký pocit chcieť niečo dať a niečo ubrať, takže aj tentokrát to tak bolo.
Vnímate rozdiel v tom, keď „idete“ na koncerte notoricky známy hit, ktorý si publikum žiada a musí byť na každom koncerte, a keď spievate takú skladbu, ktorá sa do koncertného repertoáru dostane zriedka?
Áno, je to rozdiel. Človeka poteší, predpokladám každého môjho kolegu, keď ľudia reagujú na jeho repertoár, čiže keď sa hrajú známe veci, aj ten ohlas je taký. Ale zas musím povedať, že keď sme mali turné k albumu 55, urobil som to pomerne odvážne, lebo celú prvú polovicu sme hrali v podstate len pesničky z tohto albumu, to znamená pre tých divákov notoricky neznáme.
Jedným z tvojich hostí na koncertoch bude i Rado „Vrabec“ Orth. Jednak má svoj klasický part v pesničke Baroko, no budeme ho počuť aj v inej skladbe. Skúšali ste spolu? Ako vám to išlo?
Išlo to v podstate hneď, Rado je totiž veľký profesionál. Skladba bola Jurajom výborne vybraná, takže tam už žiadny veľký problém nenastal.
Keď vchádzate na pódium, aké máte pocity? Na čo sa sústreďujete?
Priamo pred koncertom, ešte pred tým, ako vyjdem na pódium, mávam poväčšine strašnú trému. Keď už na ňom som, trošku sa to zlepší, ale niekedy to vytrvá do polovice a niekedy aj do konca koncertu. Je to však záležitosť, ktorú viem ja, ľudia to netušia.
Na čo sa tešíte na tomto turné? Dokáže sa ešte vôbec interpret, ktorý koncertuje už 38 rokov, na niečo tešiť?
Na publikum. Pevne verím, že tí ľudia ktorí prídu, chcú na nás prísť a vtedy je to na mne aj relatívne veľká zodpovednosť. Ja ju veľmi cítim, lebo nemám ani len najmenšiu ambíciu sklamať čo i len jediného diváka.
