Láska je tajná prísada – Chuť lásky

Odlišnejších kuchárov by ste len ťažko hľadali.

Chuť láskyAndrew Knight podľahol kuchárskemu umeniu zvodnej haute cuisine, kým Brooke Dayová podáva svojim hosťom jedlá tradičnej novoanglickej kuchyne.

Keď sa však raz náhodou stretnú, začne to medzi nimi vrieť…

Chuť lásky je sladká, zvodná, zmyselná. Presne taký je príbeh, ktorý je ako stvorený na večerný relax po namáhavom dni.

Andrew Knight patrí medzi vychádzajúce hviezdy na bostonskom kuchárskom nebi.

Momentálne sa však cíti vyhorený. Preto usúdi, že by mu prospela krátka dovolenka a vyberie sa do Nového ­Anglicka.

A práve tu sa za pomerne zvláštnych okol­ností zoznámi s Brooke Dayovou, ktorá v Maine vedie rodinnú reštauráciu.

Brooke však ani len vo sne ­netuší, koho to stretla a kto je nový návštevník v jej podniku. Nebolo celkom náhodou, že sa ­potom spoločne rozhodli pretvoriť hostinec U kraba na vychýrené a vyhľadávané miesto všetkých gurmánov.

Andrew po rokoch opäť našiel stratenú chuť do varenia.

Dokáže mu však Brooke odpustiť, že jej o sebe neprezradil celú pravdu?

 

Chuť lásky je prvá kniha novej očarujúcej série. Je to úžasné spojenie romance s kulinárskym zážitkom. Andersonová namiešala perfektné ingrediencie, aby ste si pri tejto knižke dokonale oddýchli. Obidve hlavné postavy sú neuveriteľne sympatické a vy budete s nadšením obracať každú novú stránku. A potom sa nebudete vedieť dočkať ďalšej knihy z tejto série.

Poppy J. Andersonová je pseudonym nemeckej autorky s americkými ­koreňmi Carolin Bendelovej. Jej vtipné romány, ktoré sa vždy odohrávajú v USA a vždy rozprávajú o veľkej láske, dosiahli miliónové náklady. Svojim čitateľom chce Poppy dopriať príjemné chvíle, aby pri jej knihách mohli relaxovať a zamieriť s nimi do iných končín sveta.

Pridáme aj recept od hlavnej hrdinky Brooke Dayovej. Je to špeciálny sendvič hostinca U kraba

Chuť láskySuroviny na 2 sendviče:

1 veľká bageta, 1 morčacie alebo kuracie prsia, 1 tekvica, 4 plátky slaniny, 1 paradajka, 2 listy šalátu, 2 polievkové lyžice slnečnicového oleja, 1 avokádo, 1 limeta, koriander, javorový sirup alebo med, maslo

Postup:

Mäso osolím, okorením a na rozpálenom oleji opekám z každej strany tri minúty. Potom ho ešte na pár minút vložím do rúry predhriatej na 200 °C. Medzitým tekvicu nakrájam na tenké plátky a domäkka ich opečiem na javorovom sirupe (alebo mede) na tej istej panvici, na ktorej som pripravovala mäso. Bagetu prekrojím na polovice, potom každú z nich prekrojím ešte po dĺžke a všetky štyri časti natriem maslom. Opečiem na panvici a nakoniec ešte opražím slaninu.

Avokádo po dĺžke prekrojím, vyberiem z neho kôstku a spolu s koriandrom a limetovou šťavou najemno rozmixujem v mixéri.

Opečené polovice bagety štedro potriem lahodnou avokádovou nátierkou, na ktorú položím plátky slaniny, šalátové listy, kolieska paradajky a kúsky tekvice. Navrch ešte uložím nakrájané mäso a obe polovice bagety spojím.

Kto zostane hladný ešte aj po tomto sendviči, tomu už niet pomoci J

Začítajte sa do novinky Chuť lásky:

Andrew Knight si nevšímal asistentku, ktorá mu stála za pätami a zo sekundy na sekundu vyjadrovala čoraz väčšiu nespokojnosť. Aby mal od nej na chvíľu pokoj, držal si pri uchu telefón a s najväčšou trpezlivosťou, akej bol momentálne schopný, počúval azda nekonečné rozprávanie svojej tety.

            Mal pred sebou ešte dosť práce a po letmom pohľade na hodinky videl, že najväčší stres dnešného dňa ho ešte len čaká, a to aj bez toho, aby ho teta Daisy pripravovala o vzácny čas. Keďže to však nebola len jeho teta, ale aj jeho manažérka, nezostávalo mu nič iné, len ju nechať pokračovať v tomto jednostrannom rozhovore a dúfať, že onedlho príde o hlas. Zadychčané chrapčanie, ktoré jej občas vyšlo z hrdla, zatiaľ čo mu opisovala svoj najnovší nápad, mu dodávalo nádej, že to už čoskoro vzdá.

            Andrew si mlčky a najmä nie práve nadšene vypočul, čo mala teta Daisy na srdci, pochodujúc medzitým po reštaurácii, v ktorej ešte takto doobeda nebolo ani nohy. Keď prechádzal popri ošúchaných kreslách Chesterfield vo vstupnej hale, mrzuto zvraštil čelo, lebo si spomenul na umelca, ktorý sa s ním chcel dnes bezpodmienečne stretnúť, aby sa pozhováral o tom, či by mohol vystaviť svoje obrazy v jeho reštaurácii. Za normálnych okolností by Andrew s takýmto stretnutím nikdy nesúhlasil, ale keďže bol tento maliar kamarát brata jeho bývalej, musel mu to so zaťatými zubami prisľúbiť.

            Odkedy si pred niekoľkými mesiacmi otvoril v Bostone svoju vlastnú reštauráciu Knightʼs, hrnuli sa naňho telefonáty od bývalých spolužiakov, priateliek a dávno zabudnutých známych, ktorí ho žiadali o kadejaké láskavosti. Andrew sám dobre vedel, že takýmto láskavostiam by nemal vyhovieť, ale tu išlo o výnimočný prípad: bývalá ho videla nahého a na jeho žiadosť kedysi robila veci, ktoré boli v niektorých krajinách protizákonné. Preto teraz, keď ho žiadala o láskavosť, len ťažko mohol povedať nie.

            „Producenti sú nadšení, Andrew! Podarilo sa nám…“

            „Počkaj, teta,“ prerušil predsa len jej monológ a zastavil sa pri žiarivo vyumývanom bare. Dvoma pohybmi ruky napravil barovú stoličku, ktorá bola nedbanlivo a nakrivo vyložená na barovom pulte, zamračil sa a zahundral do slúchadla: „Ty si sa už bavila s nejakým producentom?“

            Príliš horlivá teta si ospravedlňujúco povzdychla: „Viem, že som to mala najskôr prebrať s tebou, Andy, ale tá príležitosť sa naskytla úplne spontánne. Veď železo sa musí kuť zahorúca, nemyslíš?“

            Andrew hneď postrehol dve veci: po prvé, teta Daisy ho volala Andy len vtedy, ak ho chcela obmäkčiť a o niečom presvedčiť. A po druhé, k metaforám sa utiekala, keď sa cítila prichytená pri čine. Preto jej Andrew na oznámenie, že jej stretnutie s televíznym producentom prebehlo spontánne, nenaletel. Keďže mal však svoju tetu veľmi rád, hoci mu často liezla na nervy a prekračovala všetky medze, zdržal sa ako správny džentlmen obvinení.

            Radšej na to išiel s rozumom. „Teta Daisy, znie to ako skvelý nápad, ale reštaurácia ma oberá o všetok čas. Netuším, ako by som…“

            „Ale no tak, Andrew, len si pomysli, čo by to znamenalo pre tvoju kariéru! Mal by si svoj vlastný televízny program, celoštátny program,“ zdôraznila s nadšením školáčky, ktorá sa maľovala na svoj prvý školský ples a navliekala do priúzkych šiat. „Tvoje meno by bolo ešte slávnejšie, čo ti príde vhod, keď budeš otvárať ďalšie podniky v reštauračnej sieti.“

            „Kto povedal, že chcem reštauračnú sieť?“ vyhŕkol s úprimným prekvapením.

            Teta si jeho otázku vôbec nevšímala, iba s úctou v hlase zašepkala: „Pomysli na Marthu Stewartovú, Andrew.“

            „Celé dni a noci na nič iné ani nemyslím,“ odpovedal až s prehnaným nadšením. „Ale nechápem, čo má Martha Stewartová spoločné s tým, že mi navrhuješ televízny program.“

            „Ale, prosím ťa!“ rozčúlila sa teta. „Martha Stewartová je ikonou amerického kuchárskeho umenia. A ju vidíš v rôznych televíznych programoch každú chvíľu.“

            Andrew nedokázal potlačiť povzdych. „Okrem toho si ju mohla dosť často vidieť aj na súdoch a svojim spoluväzňom za mrežami nepochybne výborne varila. Naozaj chceš, aby som si bral príklad z Marthy Stewartovej, teta? To aby si mi potom nezabudla do basy prepašovať koláč, do ktorého predtým zapečieš pilník.“

            „Tieto dve veci spolu predsa vôbec nesúvisia,“ odvetila teta Daisy s veľkým porozumením, akoby Marthu Stewartovú zavreli za to, že vypľula žuvačku. „Nebuď taký negativistický. Ak sa ti nepozdáva Martha Stewartová, mysli pre mňa za mňa na Jamieho Olivera alebo Gordona Ramsaya.“

            Andrew si zhlboka vzdychol a pohľadom zablúdil na rad decentne osvietených fliaš, pričom si spomenul, že sa musí so someliérom pozhovárať o poslednej katastrofálnej dodávke vína Pinot Gris. Odovzdane sa spýtal: „A čo má byť s Jamiem Oliverom a Gordonom Ramsayom?“

            „Čo by s nimi malo byť? Dobre vieš, akí sú obaja slávni, a to vďaka svojim televíznym programom. Ľudia po celom svete poznajú ich mená, kupujú ich knihy a chodia do ich reštaurácií. Základom ich úspechu je vystupovanie v médiách. Andrew, keby si mal vlastnú televíznu šou, nedosiahol by si len národný, ale medzinárodný úspech.“

            „Obaja sú z Veľkej Británie,“ odvrkol, pričom nedokázal potlačiť pohŕdavý tón v hlase, „a dobre vieš, čo si myslím o britskej kuchyni.“

            „Tak si, prepánajána, pomysli na Maria Bataliho,“ vyhŕkla „a ako božsky ten chlap zarába“.

            Andrewovi od zhrozenia až zabehlo, pretože sa mu zrazu pred očami vynoril obraz tučného ryšavého televízneho kuchára, ktorý nielenže pred kamerou nosil lacné plastové sandále, ale nemal problém vešať si na fotkách na krk reťaze zo salámy. Musel si odkašľať.

            „Peniaze nie sú všetko, Daisy.“

            Odhliadnuc od toho, že Andrew sa nehodlal stať slávnym tým, ako pred kamerou zabíja prasa, ani tým, ako huláka na svojich zamestnancov, až ich tým rozplače, podobne ako Gordon Ramsay, absolútne netúžil pozerať sa deň čo deň na svoju tvár na televíznej obrazovke či na obálkach kuchárskych kníh. Bol kuchárom, nie šoumenom či zabávačom. Namiesto toho, aby sa koncentroval na svoje mediálne vystupovanie, ako mu navrhovala teta Daisy, chcel venovať čas a energiu reštaurácii, vypracovať sa jedného dňa na najlepšieho šéfkuchára v meste a dovtedy sa čo najlepšie starať o svojich hostí. Toto všetko zvládal len tak-tak aj bez toho, aby ešte varil pred kamerami. Aj tak sa v poslednom čase cítil ako vyhorený. Deň čo deň od skorého rána do neskorej noci drel, aby sa uistil, že v reštaurácii to dokonale a bez katastrof funguje.

            A dnes, keď ide všetko tak dobre – ba až pridobre –, sa cítil úplne vyčerpaný.

            O takomto úspechu nesníval ani v najdivokejších snoch. V skutočnosti bol ešte stále v šoku z toho, čo sa momentálne dialo, a ak mal byť úprimný, musel priznať, že mu už všetko to haló začínalo prerastať cez hlavu. On predsa túžil robiť iba to, v čom bol naozaj dobrý a čo mu robilo radosť. A nebolo to nič iné ako varenie. Stáť za sporákom, skúšať najrôznejšie kombinácie chutí, vymýšľať stále nové jedlá a privádzať k životu svoju víziu dobre fungujúcej reštaurácie – na tom mu záležalo oveľa viac ako na predvádzaní sa pred kamerou a bratríčkovaní sa so slávnymi osobnosťami.

            Od otvorenia bola reštaurácia Knightʼs dennodenne plná, na voľné stoly museli ľudia čakať čoraz dlhšie a neprešiel ani týždeň bez toho, aby ju nespomenuli v nejakých novinách, televízií alebo niekde na internete. Navyše sa do nej začali zbiehať prominenti mesta, ktorí zaplavovali sociálne siete homármi na marakujovom šaláte, pošírovanými prepelicami so zapečenými sladkými zemiakmi a crème brûlée z fazule tonka, najnovším výstrelkom, ktorý si objednával každý.

            Andrew by mohol mať úplne skvelý život, ale cítil, že nie je celkom spokojný.

            Sám však nevedel, v čom je problém. Celé roky pracoval na svojom sne, prekonával všetky prekážky a stále od seba požadoval viac, len aby bol teraz, ako tridsaťpäťročný, jedným z najvychytenejších šéfkuchárov v Bostone. Stelesňoval veľkú nádej pre americkú kuchyňu, každý mesiac sa tešil zo ziskov a prvotriedneho renomé. Nechýbali mu ani pekné ženy, ktoré sa mu samy vešali na krk a nevedeli sa dočkať, ktorej z nich prinesie do postele svoju vysoko cenenú pistáciovú penu s karamelovými sušienkami so soľou.

            V skutočnosti však realita nemala nič spoločné s jeho snom. Namiesto toho, aby sa mohol vyžívať za sporákom, sa musel ustavične zaoberať vecami, ktoré mu liezli na nervy. Jednou z nich bola aj debata o kuchárskej šou, na ktorú nemal ani najmenšiu chuť.

            Televízna šou ho lákala asi ako kastrácia. Ako to však vysvetliť tete? Rozhodol sa pre veľmi pokojný tón: „Teta, ja nie som nijaký televízny kuchár a ani nim netúžim byť.“

            „Ale, Andy, s tými svojimi jamkami na lícach, ktoré sa ti ukážu, keď sa usmeješ, by si na obrazovke vyzeral tak rozkošne.“

            Andrew vystrúhal grimasu. Hoci vášnivo rád varil, miloval dobré víno a vedel hodiny experimentovať s dokonalým receptom na bujabézu, stále bol chlap. A ako chlap naozaj nerád počúval o tom, aké má pri úsmeve rozkošné jamky, a už vôbec nie od svojej postaršej tety.

            Kým Daisy vypočítavala výhody kuchárskeho programu, znejúc pritom čoraz vzrušenejšie, neodolal nutkaniu pozrieť sa do zrkadla nad barom. Nad kruhmi pod očami len pokrčil plecami, veď tie patrili k jeho práci. Pri pohľade do vylešteného zrkadla si však všimol, ako sa jeho asistentka Alice odhodlane zatvárila. Spôsob, akým držala v rukách kopu papierov a hrýzla si spodnú peru, mu napovedal, že sa im zase niečo vymyká spod kontroly. Alice sa vždy tvárila, akoby nesmierne záležalo na každej maličkosti, a svojou ambicióznosťou ho privádzala do šialenstva. Keďže Daisy stále frflala, že potrebuje asistentku, zobral prvú vhodnú záujemkyňu. Žiaľ, rýchlo sa ukázalo, že Alice je až príliš ctižiadostivá a s vojenskou efektívnosťou sa pri svojej práci zameriavala na marketing. Keby záležalo na nej, mal by už za sebou päť kuchárskych programov. Jediným dôvodom, prečo ju už dávno neprepustil, bolo, že sa mu nechcelo hľadať niekoho nového.

            Preto ju statočne znášal a keď mu až príliš liezla na nervy, poslal za ňou svojho zástupcu.

            „Andrew, prečo sa skrátka s tým producentom nestretneš a neporozprávaš? Stavím sa, že by sa ti jeho nápady páčili,“ vyrušila ho z myšlienok teta Daisy.

            Tým si nebol až taký istý. Ale keďže s ňou už telefonoval pridlho a musel sa súrne vrátiť za povinnosťami do kuchyne, nakoniec sa vzdal: „Dohodni sa s Alice, nech pozrie, kedy by som mal čas na stretnutie.“

            „Fantastické,“ nadšene a až príliš hlasno vyhŕkla teta . „Istotne to neoľutuješ.“

            „Počúvaj, teta, naozaj už musím…“

            „Áno, viem,“ zanôtila radostne do slúchadla, „ozvem sa ti, hneď ako budem vedieť viac.“

            „Dobre,“ zašomral Andrew a zložil telefón.

            Kým odkladal mobil do vrecka, zakýval druhou rukou na Alice, ktorá sa takmer potkla na vlastných nohách, keď mu chcela podať kopu papierov.

            „Volal veľkododávateľ rýb a povedal, že má nejaké problémy s víkendovou dodávkou, pán Knight.“

            „Aký problém?“ Andrew sa nedôverčivo sklonil nad papiere, ktoré obsahovali najmä objednávky pre veľkoobchod.

            „No… povedal, že nemôže garantovať dodávku ustríc Belon.“

            Už len to mu chýbalo!

            Namrzene vytiahol pero a začal podpisovať objednávky. Zatiaľ čo si pozeral objednávky so starostlivo vyskladaným menu na víkend, ktorého príprava mu trvala dve noci, mozog mu pracoval na plné obrátky. Horúčkovito rozmýšľal, ktorý z dodávateľov by mu mohol rýchlo zaobstarať Belon. Keďže sa zaprisahal, že bude svojim hosťom ponúkať len najlepšiu kvalitu, urobil by hocičo, aby nemusel siahnuť po inom druhu ustríc, ktorý by síce zohnal ľahšie a oveľa lacnejšie, ale neoplýval by znamenitou chuťou, ktorú Andrew tak oceňoval.

            „Hneď zavolajte Mikovi Flannaganovi, Alice. Povedzte mu, že mi dlží láskavosť a že sa spolieham, že mi dokáže zaobstarať ustrice Belon za cenu, pri ktorej neskrachujeme.“

            Všimol si, že Alice si nerobí poznámky, len pri ňom bez pohnutia stojí. Potlačil povzdych a čelil jej odhodlanému pohľadu.

            „Čo sa deje, Alice?“

            „Dnes večer sa máte fotografovať s primátorom, pán Knight,“ pripomenula mu a veľavýznamne sa pozrela na jeho oblečenie. „Ak chcete, dám vám doniesť oblek.“

            Takmer hodil o zem pero, lebo hoci myslel na milión vecí, určite nemal čas na samoľúbeho primátora, ktorý sa uňho v tomto volebnom období stále ukazoval, vždy sa napráskal, viedol reči o sociálnej spravodlivosti a nakoniec nechal mizerné prepitné.

            Andrew pochádzal z rodiny politikov, a tak vedel, ako to vo verejnom živote chodí, a nemal najmenšiu chuť fotografovať sa s nejakým vypaseným politikom. Alice mala na to očividne iný názor, lebo naňho stále neoblomne hľadela.

            Rovnako neoblomne sa pozrel Andrew na ňu. „Ustrice Belon, Alice, o tie sa postarajte, nie o primátora. Musím ísť do kuchyne.“

            „Tá fotografia by…“

            „Najskôr zavolajte Mikovi Flannaganovi a potom vysvetlite nášmu dodávateľovi, že si budeme musieť nájsť nového, ak si nevie poriadne robiť svoju prácu. Pred mesiacom nám doviezol nórskeho lososa, hoci som objednal škótskeho. A teraz ustrice. Dochádza mi trpezlivosť.“

            Alice nakoniec pochopila, že Andrew nemá náladu baviť sa o primátorovi. Otrávene si zapísala, čo jej povedal, a s odutým výrazom sa pobrala za svojimi povinnosťami.       

            Andrew premýšľal, čo ho dnes ešte čaká. Nebolo ani poludnie a len tak-tak sa mu podarilo nezložiť hlavu na luxusný drevený barový pult. Túžobne pozrel na bar a uvažoval, či je príliš zavčasu na jeden drink na uvoľnenie.

            V poslednom čase sa stávalo čoraz častejšie, že bol v takom zhone, až nevedel, kde mu hlava stojí. Kedysi by ho takéto povinnosti len naštartovali, dnes však čoraz väčšmi strácal chuť do práce. Hoci sa každý deň usiloval vydať zo seba to najlepšie – jeho ambiciózna povaha by mu nič iné ani nedovolila –, postupne si s ľútosťou uvedomoval, že mu chýba niekdajšie nadšenie pre prácu. Ako pohľadom prebehol cez reštauráciu, klesli mu kútiky úst.

            Ešte horšie bolo, že mizla aj jeho láska k vareniu. Pred polrokom by ráno po pár hodinách spánku vyskočil z postele a nevedel by sa dočkať, kedy konečne dôjde do reštaurácie a pustí sa do práce. S rovnakým nadšením, s ktorým sa venoval vareniu, vybavoval aj všetky administratívne záležitosti a viedol v kuchyni svoj tím. Zanietene vyriešil každú maličkosť, a úspech reštaurácie na seba nedal dlho čakať.

            Reštaurácia Knightʼs patrila medzi tie, na ktoré by bol hrdý naozaj každý kuchár, a každý kuchár, ktorému záležalo na vlastnej kariére, by v nej chcel pracovať. On sa však nepozeral do budúcnosti s veľkou radosťou. Niekde sa musela stať chyba, pretože už nehorel túžbou uchýliť sa do kuchyne a motivujúcimi rečami pobádať svoj tím k stále lepším výkonom. Doposiaľ sa nikdy nestalo, že by netúžil postaviť sa za sporák. Kým iní chodili na dovolenky, jemu stačilo na odreagovanie sa od stresujúceho dňa jeho kuchynské náčinie, sporák a zopár potravín. Nikde sa necítil tak dobre ako v kuchyni. Nič na tejto relaxačnej metóde nemenil ani stres, ktorý bol v reštauračnej kuchyni predsa len na dennom poriadku – až doteraz.

            Pri zistení, že už len pomyslenie na varenie v ňom vzbudzuje odpor, sa pred ním otvorila obrovská diera. Nechcel ani pomyslieť na to, čo by sa stalo, keby ho opustila vášeň pre jeho prácu – tá predstava ho desila viac, ako si bol ochotný pripustiť. Odhodlane siahol po zvyšku papierov, ktoré mu nechala Alice.

            No už o pár sekúnd si vzdychol a šmaril ich bokom. Čo sa tu komu snaží nahovoriť? Pomaly bude znieť ako nejaký jogín, ktorý si zariaďuje byt podľa feng šuej a zamestnáva life coacha, aby mu pomohol nájsť zlatý stred. Naopak, on nebol typ človeka, ktorý by veril na moderné choroby ako neslávne známy syndróm vyhorenia a ktorý by si nahovoril, že ak chce nájsť zmysel života, musí prejsť na bicykli naprieč celou Indiou. Andrew zmysel svojho života poznal aj bez toho, aby chodil do Indie a jazdil na slonovi pred Tádž Mahalom. Nepotreboval knihu z oddelenia psychológie ani film s Juliou Robertsovou, v ktorom sa zúfalá žena z veľkého mesta najskôr napcháva tonami zmrzliny a potom prejde celý svet, aby zistila, kto vlastne je. On bol kuchár, presnejšie šéfkuchár, a to čertovsky dobrý.

            To, že sa momentálne cíti vyhorene a bez chuti do života, vyplývalo pravdepodobne z toho, že pre prácu nemal dostatok spánku a len s ťažkosťami si vedel spomenúť na posledný dobrý sex. Aj sám Dalajláma by mu povedal, že jeho frustrácia vyplýva z faktu, že trávi priveľa času v práci a primálo v posteli. Možno by naozaj mal občas skončiť skôr, prenechať kuchyňu svojmu zástupcovi Nickovi a tej či onej dáme priniesť dezert do postele. Celkom lákavá myšlienka.

            Takýto plán však zlyhával na tom, že nechať kuchyňu na starosť Nickovi by dokázal len s veľkými pochybnosťami. Jeho zástupca totiž zjavne objednal potraviny, ktoré Andrew nechcel. Na objednávkových formulároch to stálo čierne na bielom. Preto ich schmatol zo stola a vybral sa do kuchyne vyčistiť mu žalúdok.

            Kým v jedálenskej časti reštaurácie vládol ešte nebeský pokoj a vzduchom sa niesla jemná vôňa čistiaceho prostriedku, vo veľkej kuchyni už bolo rušno. Všade sa mihali pomocné sily, ktoré prinášali potraviny a krájali zeleninu, a na sporákoch a v rúrach sa už chystali rôzne jedlá. Hoci sa zdalo, že kuchyňa praská vo švíkoch, v skutočnosti nikto nikomu nezavadzal, pretože každý poznal svoje miesto. Andrew miloval tento dobre premyslený systém a bol nesmierne hrdý, že má za sebou taký skoordinovaný tím, na ktorý sa môže stopercentne spoľahnúť. Hoci do kuchyne prišiel až teraz, mohol si byť istý, že každý je na svojom mieste a venuje sa svojej práci.

            Tmavovlasý zástupca šéfkuchára už tiež stál za sporákom a s maximálne sústredeným pohľadom ochutnával omáčku z červeného vína, pričom sa s ním rozprával kuchár zo sekcie omáčok.

Milan Buno, literárny publicista