Som pyšná, že mám rodinu
Rodáčka z Košíc vyštudovala herectvo v Bratislave a usadila sa v Nitre. Divadlo Andreja Bagara jej poskytlo množstvo krásnych rolí (nezabudnuteľná Plánka, Tri sestry, Utekajme, slečna Nituš! a mnohé ďalšie), kde využila nielen herecké nadanie, ale i spevácke vlohy v muzikáloch Malý obchod hrôzy, Fidlikant na streche, Grék Zorba, Báthoryčka, Adam Šangala či Kabaret. Príležitostne hosťuje v bratislavských muzikáloch, napr. Pokrvní bratia a Donaha!. Taktiež účinkovala v muzikáli Mníšky v Teátre Gedur. Napriek hosťovačkám v Bratislave a účinkovaniam vo filmoch i seriáloch ostala verná nitrianskej scéne a nezabudla spomenúť, ako úžasne ju prijali čoby čerstvo vyštudovanú herečku.
V divadle Andreja Bagara v Nitre čaká na hercov i divákov krásna jubilejná 65. sezóna, pociťujete ju nejako zvláštne pred jednotlivými predstaveniami?
Myslím, že to neprežívame pred každým predstavením, osobne si však spomínam, že nedávno sme oslavovali „šesťdesiatku“ a už je to zase o päť rokov viac. Čas neuveriteľne rýchlo letí. Žijeme od premiéry k premiére, od reprízy po posledné predstavenie, nové hry. Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že život je krátky, ostáva mi možno málo času a pritom je veľa krásnych vecí, ktoré by som chcela zažiť, veľa kníh, ktoré by som chcela prečítať, popočúvať veľa krásnej hudby, možno nejaké dobré postavy si ešte zahrať…
V divadle vás čaká aj ďalšia oslava – dve kolegyne oslavujú Hida Augstovičová a Žofia Martišová osemdesiatku a Oľga Hudecová dokonca 85-ku… takže máte pred sebou podľa výdrže vo vašom divadle ešte pekných pár aktívnych rokov…
Všetky tri dámy sú vo výbornej kondícii a všety sú pre mňa veľmi obdivuhodné. Ak uvážime, že divadelná kariéra devastuje zdravie, priznám sa, v osemdesiatke by som chcela vyzerať ako pani Žofka Martišová alebo pani Hilda, aby mi to rovno myslelo, aby som energeticky bola na tom skvele ako tieto dámy. Veľmi si ich vážim, mám ich rada a som šťastná, že sa našiel priestor na oslavu. Stretávam sa s nimi aj mimo javiska a sú pre mňa studnicou poznania.
Rodinná atmosféra vo vašom divadle je priam vzorová…
Zažila som v divadle ešte rodinnejšiu atmosféru, keď som začínala v divadle, kolegyne mi nosili vecičky pre dcéru, chodili za mnou do pôrodnice, keď som varila, nevolala som mame do Košíc, ale Eve Matejkovej, Žofke Martišovej, Adele Gáborovej. Bolo to emočne prepojenejšie, čo spôsobila aj vtedajšia doba, dnes že to nie je také silné. Za mnohými kolegami, ktorí odišli na večnosť, mi je veľmi ľúto, pretože naozaj mi ako mladej herečke pripravili doslova rodinnú atmosféru, teraz sa to snažím vrátiť mladým, ktorí prídu, veľmi by som im chcela uľahčiť nástup. Dobrota a láskavosť, ktorou ma privítali v divadle bola možno tiež príčinou, prečo som ostala 32 rokov. Nikdy som neoľutovala, že som ostala, aj keby som teraz skončila, malo to zmysel, pohrala som krásne role so skvelými kolegami.V Nitre je krásne publikum, chodia k nám autobusy z celého Slovenska, je to úžasné.
Aké máte ohlasy na vašu postavu Tisícročnej včely?
Máme za sebou akurát dve predstavenia. Zažili sme, ešte neskončilo predstavenie, ľudia vstanú, kričia, uterajú si slzy, tlieskajú, vtedy si poviem – naša práca má zmysel. Napriek kuvikaniu nepriateľov, ktorí tomuto predstaveniu nepriali, sme odohrali 40 repríz a muzikál je úspešný, lebo dáva ľuďom príbeh, emócie, odchádzajú s divadeným zážitkom a verím, že moja tisícročná včela bude bzučať ešte niekoľko rokov. Je to, samozrejme, úsilie celého kolektívu – tak ako každé divadlo.
Včela zabzučí aj na CD…
Na žiadosť divákov vzniká CD album s pesničkami z muzikálu, myslím, že ľudia, ktorí muzikál videli, budú radi, že si pesničky z neho budú môcť kedykoľvek doma či v aute pustiť a určite aj tí, ktorým sa na muzikál z nejakých dôvodov nepodarilo prísť.
Svoje povolanie máte veľmi rada, keď aj po tridsiatich dvoch rokoch vás dojímajú diváci, potlesk a emócie, ktoré vydávajú v hľadisku…
Mám ho rada, snažím sa ho robiť čo najlepšie, vždy som si myslela, aj si myslím, že budem a som plnohodnotným človekom, keďže sa snažím žiť slušne a pracovať s plným nasadením. Po finančnej stránke je to v divadle veľmi biedne, preto si vážim každého mladého človek, ktorý sa snaží rovnako s plným nasadením aj za tak málo peňazí odviesť kus dobrej poctivej roboty. Dôchodky mojich kolegov sú doslova úbohé, takže nedá sa to robiť bez lásky.
Napriek všetkému, vo vašich šľapajách ide aj dcéra Katka, ktorá sa dala na umeleckú dráhu, pochváľte sa…
Pre mňa j najväčšie šťastie, keď je šťastná ona. Našla sa v skladaní piesní, v písaní textov, študuje filmovú scenáristiku, ešte má jeden rok. Potajomky sa s mužom modlíme, aj keď sme ateisti, aby školu dokončila, lebo hudba ju úplne pohltila. Nikdy som nebola skladateľ ani spisovateľ, vždy som bola interpret. Keď nám Katka púšťala svoje prvé skladby, boli sme prekvapení s mužom, a to sa musím priznať, som matka veľmi kritická. Katka by vám vedela o tom povedať svoje, ale od prvej chvíle sme jej držali palce, lebo naozaj jej texty sú výpoveďou jej generácie o láske, o vzťahoch, o tom, ako to tu dnes je, ako to vidia ľudia v jej veku, teda okolo 25 rokov. Teraz je na dva mesiace v Portugalsku, kde píše ďalšie skladby, kde sa rozhodla odísť. Neradí sa, len oznamuje, ale zase keď je v úzkych, príde si domov lízať rany a som rada, že je to tak. Nie je dôležité dieťa držať za každú cenu pri sebe, ale naopak, naučiť ho prežiť a ona je toho schopná. Nejde to bez modrín, boľačiek, odrenín, ale chce si všetko prežiť sama a jej originalita a svojhlavosť sa mi páči. Hudba ju asi neuživí, ale je pracovitá po mne, tak verím, že si nájde niečo, čo ju bude naplňať.
Nepokúšli ste sa ju odhovoriť, že toto nie je na Slovensku cesta na obživu – hudba, scenáristika – filmy sa netočia, hudba v rádiách – ach Bože…
Veľmi som sa ju snažila odhovoriť. Dokonca ma veľmi nenávidela, keď som jej povedala, že ju nevezmú na herectvo a dvakrát ju fakt nevzali. Kruto a na rovinu som jej vymenovala nedostatky. Keď ju za naším chrbtom vzali na scenáristiku, som jej to želala, lebo vždy bola v písaní dobrá, aj keď jej je jasné, že na dobrý scenár musí mať aj životné skúsenosti. Škola ju baví, má dobré výsledky, ale momentálne ju bavia texty, dokonca píše aj pre iných. Robila manažérku v divadle, asistentku pri nakúcaní seriálu, teraz chce cestovať, myslím, že je dobre mať dnes čo najviac skúseností. Chce získať odstup. Nezávidím dnes mladým ľuďom, majú veľa možností, čo môže byť aj stresujúce, ale ak je mladý človek pracovitý, nájde sa. Hovorí nám, aby sme sa o ňu nebáli, že sa nestratí, že sa o nás postará, kúpi nám dom a my jej veríme (smiech).
Máte krásnu chalupu, na čo by vám bol ďalší dom?
Máme malú chalúpku, môj muž je do nej zamilovaný, ja tam zase rada s ním chodím, čítam knihy, starám sa o kvety, chodíme sa bicyklovať ,no po troch dňoch musím frčať do mesta, lebo mám v zadku vrtuľu (smiech). Je však skvelé mať útočište, kam si chodíme dobiť baterky.
Spomenuli ste, že herectvo devastuje zdravie, devastuje však aj vzťahy – ale váš vydržal.
Áno. Som na to veľmi pyšná, že mám rodinu. Dnes sa ľudia rozchádzajú a rozvádzajú pri prvej hádke a my sme všetko ustáli, hoci nebolo to vždy ružové. Chce to asi vôľu chcieť zostať. Keď Katka odšla z domu, bolo to zlé obdobie, ale s mužom sme posunuli vzťah aj do dobrého kamarátstva, vieme spolu vydržať, nasmejeme sa, nie sme spolu nonstop, ale čas, ktorý trávime spolu, je intenzívny. Manžel herečky, ak nie je tolerantný a nemá pochopenie pre túto profesiu, neviem si to predstavť. Po večeroch bol sám, príde na premiéru, pozrie si ma, pomotá sa na recpecii a potichu sa vytratí. Nepozerá zbožne na mňa, ale jednou-dvoma vetami skonštatuje presne o inscenácii, o mojom výkone. Vie, že keď je čas premiéry, nebude navarené, upratané, ale po premiére zase bude (smiech). Doma ma na rukách nenosia, mám kritickú matku, kritickú dcéru a jediný, kto ma pochváli, je môj muž – a ja som mu za to vďačná.
Foto: Divadlo Andreja Bagara v Nitre
