Život ide ďalej!
Tri slová, do ktorých vložil americký básnik Robert Frost výsledok celoživotnej školy nás všetkých. Život ide ďalej, povie s úsmevom pri vyznamenávaní oscarový režisér veľkofilmu a pripravuje ďalší. Život ide ďalej, vzdychne si vdova, ktorej ostali tri deti na vychovanie. Život ide ďalej aj pre nezvoleného politika, skrachovaného biznismena, aj pre neveru milovanej manželky. Život sa skladá z mozaiky prežitých okamihov, z dobrých a zlých správ pre ľudstvo, krajiny i jednotlivo pre každého z nás. Život ide ďalej a prináša nové správy, píše naše príbehy, na aké sa nezabúda. 11. september je deň, keď si pripomenieme a „pripneme“ do pamäti ďalšie, nie náhodou dnes. Celé ľudstvo nezabúda na zlú správu o teroristickom zničení mrakodrapov WTC v New Yorku a ďalšie ciele. Dobrou správou sa stal každý úspech spojených síl proti teroru. Život ide ďalej…
Povedz mi, čo čítaš!
Poviedky, knihy poviedok, boli a sú najčítanejšou (i najpredávanejšou) literatúrou. Ich žriedlom je udalosť, ktorá sa stala, nevyfarbená, nedotváraná fantáziou autorov ako v románovej tvorbe. Hemingway, O´Henry, Jack London, Emil Zola, A.P.Čechov, Karel Čapek, Vlado Mináč…mená iba na ukážku vybraných spisovateľov, ktorých poviedky poznajú milióny na celom svete, stvárnené vo filmoch, dramatizované pre divadlá, rozhlas a televíziu. Poviedkové knihy prevládajú aj od našich autorov,a ktoré sa oplatí čítať: Dve novely v knihe P. Vilikovského Prvá a posledná láska. Patagónia D. Mitanu v kultovej novele. K storočnici D.Tatarku –rozhovor s poslednou múzou Navrávačky. O. Feldeková hľadá šťastného človeka v knihe Kým som šťastný. Povedzte, či sa oplatilo.
Aj nijaká správa je dobrá správa.
Platí, ak čakáme zlú správu, a nepríde nijaká. Mark Twain mieni, že nič nie je také románovo zvláštne, mimoriadne, že sa nemôže prihodiť v tomto okamihu, reálne tu i za siedmimi horami. Dobrou správou domov ukončili napäté očakávanie slovenskí horolezci ( cca 20) výstupmi na osemtisícovky (prvý Milan Kiššak,197). Zlá, najhoršia bola správa t.r. o zavraždení 2 našich horolezcov (Šperka, Dobeš)
pakistanskými militantami v Himalájach. Dobré i zlé správy možno na základe faktov a ich analýz predvídať a hodnotiť. Iné je predpovedať, veštiť, a uveriť ich osudovej nevyhnutnosti. Horoskopy, snáre z novín, väčšina čitateľov má za lacnú zábavku, veštcovi z ruky však mnohí uveria. Ako moja kolegyňa Laura…
Nezabudne na deň, keď si dala veštiť…
Hovorí: Piatočný „babinec“ sme ako zvyčajne ukončili pri poháriku vínka našou hrou Povieš – Nepovieš?– otázkami „na telo„! Tak som sa ocitla u jasnovidky, ako výkupné zálohy, keď som babám na otázku „z klobúka“ nepriznala – kde som bola včera večer? Horoskopy som brala s rezervou, niekedy aj vyšli. Intímne pološero za zatvorenými oknami v panelákovej garsónke mali v návštevníkovi už pri vchode vzbudiť rešpekt z nastávajúceho veštenia. Šantivé plamene sviečok poblíž tváre Lady Pythie za vrchstolom, sústreďovali pozornosť na jej optimistické slová o mojej najbližšej budúcnosti. V znamení Panny som teraz mala šance postúpiť v kariére nad očakávanie vyššie. Ako hudba na počúvanie príjemne znela chvála o jasnom myslení, schopnosti objavovať omyly iných… Tu veštkyňa náhle zbledla a zasekla sa pri slove „šťastie“…spomenula akési tmavé mraky, víchor…! Lady Pythia ,ako nikdy, razom prerušila svoju predpoveď. Vonku čakalo na ňu auto. Stihla mi ešte smutne povedať: Už sa neuvidíme…Šokovala ma. Niečo mi hrozí. A ona to vie. No jej veštba, napodiv, vyšla. Postúpila som pracovne. Mobil mala od rána neprístupný. A tak som sa veľmi chcela podeliť o radosť. Ten víchor zmenil smer. Za seansu však dlhujem, nedalo mi. Na ten deň, keď som sa vybrala za ňou, budem vždy spomínať. Veľkú kyticu ruží som jej položila k nohám. Na cintoríne.. Nuž čo, hovorí sa, že občas aj majster tesár zatne vedľa. Nečakaná pointa, typická pre amerických poviedkárov (O´Henry,W.Saroyan) zasiahla veštkyňu. Dáva čitateľovi priestor k téme, vhodnou i na román, podumať o zmysle takto ukončenej poviedky a akoby sa podľa toho vyvíjal dej ďalej. Ľudia prijmú radšej dobrú ako zlú správu. Okolnosti tragédie, ktorej blízkosť Lady Pythia intuíciou vycítila, Irónia osudu riadila inak. Život ide ďalej.
Život je pieseň, spievaj ho!
Život je hra, hraj ho…je sen, realizuj ho …je láska, miluj ho…Príbehy a poučenia, próza, básne i pesničky. Najstaršie sa zachovali vďaka ich klasike, ktorú objavujeme v Starom zákone, v Knihe poviedok. Je biblickou školou jasných múdrych myšlienok, jednoducho a presvedčivo šíriacich rovné zásady žitia i spolužitia. Perlou, ktorá patrí všetkým, je Pieseň piesní, pieseň o láske večnej. Čítajme časť o neveste:– Ženích a nevesta a podobajú ako dve zrnká granátového jablka; tmavé vlasy, majestátne držanie hlavy, jantárové telo, ponášajúce sa na zlato. Objavujú jeden druhého a napĺňajú sa navzájom úžasom, pod palmou sa hladkajú, objímajú sa medzi ľaliami a pijú víno z pohárov. A gazely sa zastavujú v behu a doširoka roztvárajú zraky. Potôčik obráti svoj tok, líšky tancujú s prepeličkami, než by im prišla na um zlá myšlienka, slnko vášnivo objíma lunu a všetkým sa nielen zdá, že sa ocitli v raji…. Svadba sa blýska, trblieta sa a veselí a dievčina ostáva pannou, snúbenicou – nie manželkou, a jej tmavá pokožka ostáva nepoškvrnená. Jej ženstvo spočíva v tom, že nerozlišuje, či je zamilovaná do duše alebo do tela milovaného. Jej milostná túžba je božská…vo svojom šťastnom opojení celé telo ospevuje Boha a ona vie, že Boh má radšej radosť ako slzy a smútok .Poskočí ako kozľa a zve svoje družky, aby sa pripojili. A spolu so svojím milovaným objíma okolité návršie, jarné kvety granátovníkov, objíma líšťatá a potôčiky…Je flautou z tŕstia, je flautistkou, nekonečnou milenkou, vytúženou ženou i láskou…
Povedané odletí, napísané zotrváva, ako Pieseň piesní – spomienky aj vyspievané, napísané a pripísané Šalamúnovi, pred svadbou je aj v živote kráľa veľkým dňom. Pre smrteľníkov aj malý zážitok môže ostať nezabudnuteľným dňom. Nedajte im vyblednúť. Ponúknite sa i vy anketovou otázkou: Moja najstaršia spomienka z detstva?- a hľa, námety sa sypú – Prvé hodinky, Pád z jablone, Bozky v materskej škole…Stavme sa, že od tej mojej staršiu spomienku z pamäti nevylovíte!
Budík budil, spomienka falošná? (L.K.).
– Richtár Julo pomocou našej pamäti zostavil „prezývkoslov, ako sme sa z recesie volali pred 50.rokmi v našej triede na gymnáziu. Ospalý Jim, Harmonikár, Partizán, Káčatko, Trasoprska, Súdružka…Jubilejné pomaturitné stretnutie chcelo byť slávnostné. Ešte aj košele s motýlikom sme si obstarali. A všetko, na čo sme spomínali, bolo ako včera. Aféra nášho playboya Eža s matikárkou, škandál celej triedy opitej na pražskom výlete…Nevdojak sme prešli na osobné spomienky z detstva. Žížala rozprával ako mu-prvákovi zachraňovali život pri otrave alkoholom. 4. apríla 1945 pri oslobodzovaní Trnavy zopár šarvancov zatúlaných na ulici zobrali na smrť unavení vojaci do krčmy a dali im piť z ukoristených likérov. Až v nemocnici sa dozvedeli, že robili vlastne ochutnávačov, pre istotu, že v demižónoch je ozaj pravá pálenka. Neznámemu vojakovi zasa česť! – vďačia, že včas obstaral lekára. Najstaršiu spomienku z detstva nosím a oživujem v pamäti dosť často. Ľudia si radi cibria pamäť, boja sa zábudlivosti. Moja najstaršia spomienka, príbeh vždy vyvoláva polemiku. Rodičia sťahovali nábytok vozom do hlavného mesta. V noci preto, že autá menej plašili kone. S matkou, ktorá sa usadila v zadnej časti voza, som sa v jej náručí ešte ako bábätko viezol i ja. Z hlbokého spánku ma odrazu prebralo surové cŕŕŕ…zvuk budíka, ktorí ostal v šuplíku prevážaného kredenca. Spomínam si presne na klasické izbové hodiny, čierno-biely ciferník s pozláteným rámom a nožičkami. Podľa rodičov vtedy som mal rok. Na tie hodiny sa pamätajú, svadobný dar…V dospelosti si vraj spomenieme na silnejší zážitok od cca troch rokov. V hľadaní najstaršej spomienky , tú moju neuznávajú. Tie staršie vraj vytláčajú novšie. O nočnom sťahovaní iste hovorili rodičia, a tak mohol vzniknúť silný zážitok, moja predstava, ktorú oživujem ako spomienku! Napriek tomu verím, že nosím v sebe živú spomienku vlastne na „noc“ ,ktorú nezabudnem. Mám synovca, takmer trojročný sa vrátil s rodičmi z Austrálie, keď ich tam vystriedal ďalší zástupca firmy. Angličtinu, ktorú ako dieťa ovládal, slovenčina doma nevymazala, je základom perfektného ovládania svetového jazyka. Sú deti, čo trojročné hovoria aj tromi jazykmi a neskôr pridajú ďalšie. Život ide ďalej. A píše príbehy, s ktorými muži, ale predovšetkým ženy, sa „musia“ niekomu pudovo zdôveriť. Niekto z bezradnosti, pre iného iba tak je zážitok úplný. V poštách a poradniach dôvery prevláda stále oblasť citového života. Pri ich čítaní sa zdá, že tento príbeh nám niekto opakovane posiela.
Láska ma naučila, čo dávno viem…
Bez lásky nebudeš šťastná, varovali ma v dobrom blízki, keď sa hovorilo aj o mne a Fedorovi. Počúvam ho poslušne vo vedomí, že som mu s nevinnosťou odovzdala aj právo rozhodovať i za mňa. Bolo mi s ním dobre a neprekážalo mi, že na návštevu rodičov ma zobral ako z dlhej chvíle na kávičku. Mala som sedemnásť. Tam som počula, že ide na dva roky vojenčiť a ešte predtým sa zoberieme. Rodičia nám ale radili, že máme čas, až ja budem zrelšia, Feďo tiež súcejší. Vtedy som si lepšie všimla jeho staršieho brata Bruna, fešáka, s ktorým ma až tu zoznámili. Visel na mne očami, aj bez slov bolo jasné, že aj on súhlasí s rodičmi. Fedor narukoval a Bruno sa usiloval starať sa o mňa viac ako sa od brata žiada. Bol milý, nežný, pekne hovoril o svojej práci aj o smole pri hľadaní šťastia. Čoraz otvorenejšie naznačoval, že sa mu páčim. Ani pomyslieť, dávala som mu najavo, že nie som voľná, že sa idem vydávať za jeho vlastného brata! Na jednom výlete sme zmeškali autobus. Náhoda? V neďalekom moteli mali voľnú izbu. Bruno nezaváhal, pravdaže ma zviedol. A ja som sa nebránila. Bola to zrada? Ani jeden z bratov mi slovami nevyznával lásku. Až teraz sa prebudili vo mne pocity nového poznania. Fedor, môj budúci manžel, si ma podmanil putami povinností. I teraz som mala pocit viny, ako dieťa kárané za neposlušnosť. A čo moje dievčenské sny, že šťastná nebudem bez lásky? A ja ľúbim, ešte som nikoho nevidela, ale už sa spomienka na zmeškaný autobus hlási, nosím ju pod srdcom. Život ide ďalej, dáva námety na celé romány z románikov, ktoré čitateľa ani vo viacdielnych dielach neunudia. Žatvou skutočných príbehov boli pre austrálsku súdničkárku Beverly Tait kauzy prejednávané denne i na súdoch. V jej knihe Court in the Act – Súd v činnosti, miznú ilúzie, že u Protinožcov spolužitie v manželskom zväzku je idyla. Sú to malichernosti, ktoré majú často rozhodovať o vážnych osudových problémoch. Je však ku chvále každého, kto vie byť terčom vlastnej irónie, hoci aj u vyšetrujúceho sudcu. Obligátne otázky rovno na koreň veci. Sudca: Pani navrhovateľka, ako prišlo medzi vami k hádke? Celý deň ste boli s manželom mimo domu… Odpoveď: Chodili sme po obchodoch, ale nič sme nekúpili. Sudca: Pán odporca tvrdí, že nákupy do domácnosti robíte vy! Odpoveď: Nie domácnosť, ale ja som mala narodeniny, zabudol…Sudca: Mali ste pripomenúť. Odpoveď: Doma som mu vytmavila, že okrem toho máme aj výročie sobáša. Sudca: A On? Odpoveď: Či som sa rozhodla, že mu znechutím večeru..? Sudca: Čo vám povedal v noci? Odpoveď: Nerozprávali sme spolu. Sudca: Ako vás oslovil ráno? Odpoveď: Vzdychol a pýtal sa, -Kaja, kde som? Sudca: A to vás tak nahnevalo, že žiadate o rozvod? Odpoveď: Veď sa volám Magdaléna…! Úsmev či úsmešky dajme dnes ako bodku za oživením spomienok…
