Lekári neverili, že sa uzdraví…
Na ten strašný škripot bŕzd a tupý náraz nezabudne Katarína do konca svojho života. Práve piekla palacinky, Benjamínove najmilšie jedlo a muž si ešte čosi robil na počítači. Bol teplý augustový podvečer, pomaly končil priam ideálny dovolenkový deň. Po tvári jej stekali kvapky potu, pri sporáku bolo teplo – to je nápad, teraz piecť palacinky,- pomyslela si, ale keď Ben sa na ne tak tešil… Mal deväť rokov a prvýkrát bol sám v tábore. Len včera sa vrátil, plný zážitkov, od rána sa mu ústa nezastavili. Keď prišiel po neho a staršieho Daniela kamarát, aby sa išli von hrať, vlastne sa celkom potešila. Aspoň stihne naložiť do práčky a dokončiť večeru. Práve chcela ísť po chlapcov, keď začula ten hrozný zvuk. V zlej predtuche vybehli s mužom z domu. Oproti nim bežal Daniel a vystrašene kričal: „Poďte rýchlo, Bena zrazilo auto!“ Potom ho zbadali. Ležal na kapote nejakého auta, predkom vklineného v plote ich domu. Bol veľmi bledý, mal zatvorené oči, ale nikde nebolo vidieť krv. Prečo jej zrazu prišiel na um prišpendlený motýľ z jeho zbierky, pomyslela si a vtom si uvedomila strašnú skutočnosť: to nie je špendlík, ale hrubá tyč plota, ktorá pretína jeho drobnú detskú hruď. Ktosi zavolal sanitku. Prišla hneď a vzápätí za ňou požiarnici. Potom šlo všetko ako v zrýchlenom filme. Ešte tam, na aute, dostáva Ben infúziu, požiarnici opatrne pília tyč, vyberajú ho, nakladajú do sanitky a tá bleskovo vyráža smerom na Kramáre. Uháňajú na aute hneď za ňou. Prišli takmer zároveň so sanitkou. Benjamín už bol na operačnej sále. A potom to nekonečné čakanie… Konečne! Po vyše piatich hodinách vyšiel chirurg. Hovoril vecne a otvorene. Tyč Benovi preťala rebrá, otvorila hrudný kôš, obnažila srdce, pľúca…
Začal sa dlhý boj o život
Mal šťastie, že tesne minula všetky dôležité orgány, inak…. Takto ho pomaličky, kúsok po kúsku pozošívali. Tešili sa predčasne. Následné CT hlavy ukázalo aj pomerne rozsiahle poškodenie mozgu. To, že mal zlomenú aj ruku, kľúčnu kosť a čeľusť, sa zistilo až dodatočne. Benjamín bol v kóme, napojený na umelé dýchanie. Lekári im nedávali veľkú nádej. „Ak to prežije, bude pravdepodobne ťažko postihnutý – mentálne i telesne,“ oznámili im. Obaja podvedome odmietli vziať to na vedomie. Začal sa dlhý boj o Benov život. Katarína si vzala neplatené voľno a prakticky sa nasťahovala na kliniku. Prichádzala sem skoro ráno a odchádzala neskoro večer. Sedela pri Benovej postieľke, rozprávala mu, čítala rozprávky a denno-denne, dlhé hodiny poctivo precvičovala nehybné končatiny. „Je to veľmi dôležité, – upozornila ju rehabilitačná sestra, – inak mu atrofujú svaly“. Ubiehali dni, týždne, rany sa pomaly zahojili, no Benjamín sa naďalej díval na svet prázdnymi očami. Lekári robil,i čo mohli, ale v prognózach boli veľmi skeptickí: „Nečakajte zázrak, to dieťa vôbec nereaguje, môže to trvať mesiace a možno aj roky, ak sa vôbec preberie.“ Po vyše mesiaci, ešte v kóme, prevážajú chlapca do rehabilitačného ústavu v Čilistove. Samozrejme, Katarína ide s ním. Starostlivosť o domácnosť zostáva teraz celkom na manželových pleciach. Veľmi pomaličky sa začínajú objavovať prvé pokroky. Katarína nadšene telefonuje domov: Ben už dostáva kašovitú stravu, zdá sa jej, že vníma obrázky, keď mu číta rozprávku… Ale drobné tielko zostáva stále nehybné, ústa zamknuté. Muž si spomenie na priateľa, lekára špecialistu, ktorý žije vo Švajčiarsku a venuje sa pacientom po ťažkých poraneniach mozgu a miechy. Zatelefonuje mu, pošle dokumentáciu. Priateľ ihneď pricestuje, privezie so sebou aj špeciálne cvičebné náradie a nasledujúce mesiace sa jeho domovom stáva ústav v Čilistove. Našťastie, pani primárka má pochopenie a dovolí, aby Ben cvičil podľa jeho špeciálneho programu. Doktor vysvetľuje Kataríne, že Benov nervový systém sa musí všetko odznovu naučiť, tak, ako sa to prirodzeným spôsobom učí dieťa od narodenia.
Po troch týždňoch sa stal zázrak…
Začínajú cvičiť na náradí, ktoré trochu pripomína kombinovaný stacionárny bicykel. Je to drina. Katarína drží bezvládne chlapcove ruky na držadlách a pohybuje nimi, sestra s doktorom bicyklujú s jeho nohami. Urobia to dvadsaťkrát a všetci sú úplne vyčerpaní. Každý deň donekonečna opakujú tie isté vytrvalé i bolestivé cvičenia. Po troch týždňoch sa stal zázrak. Ben konečne precitol. Tie slová „bolí, do postele“, znejú Kataríne ako rajská hudba. Zrazu už existuje nádej. Benov stav sa čoraz viac zlepšuje. Už začína hovoriť celé vety, hýbe rukami, učí sa plaziť, liezť, sedieť, stáť. Dni idú za sebou so stále rovnakým stereotypom. Budíček o pol siedmej, o siedmej sú už v telocvični, potom raňajky, cvičenie Vojtovou metódou s rehabilitačnou sestrou, potom opäť telocvičňa, obed, krátky oddych a opäť cvičenie. Do siedmej večer. Desiatky, stovky pokrútení pedálmi, tisíce krokov na chodiacom páse. Benjamínova cesta okolo sveta. Je obdivuhodné ako Ben zodpovedne plní všetky predpísané cvičenia. Na svoj vek je mimoriadne húževnatý a cieľavedomý. Ale až keď prvýkrát sám prejde niekoľko krokov, Katarína začína veriť, že nerovný zápas s osudom Ben naozaj vyhrá. Tu, za bránou ústavu, platia iné hodnoty a za veľké víťazstvá sa považujú celkom inakšie veci, než vo svete vonku: Ben navlieka koráliky, Ben dokáže kopnúť do lopty, Ben napísal prvú vetu, naučil sa básničku…
Mohlo by vás zaujímať
Podpora kamarátov a okolia pomohla
Veľa je tých, čo mu v jeho boji o život fandia a pomáhajú. Sestričky, doktori, ale aj mladý lekár z letného tábora, ktorý nevynechá jeden deň, aby ho prišiel povzbudiť. A táborový vedúci, jeho kresbičky Ben v tábore tak veľmi obdivoval, keď sa dozvie, čo sa stalo, nakreslí pre Bena sériu obrázkov o zranenom chlapcovi, ako sa postupne uzdravuje. Po celý čas ich má Ben nalepené okolo postieľky. Obrovskú radosť má i z návštevy spolužiakov. Priniesli mu kopu veselých listov od všetkých žiakov v triede. Bena to náramne povzbudilo. Už neprotestuje a poctivo chodí do nemocničnej školy, len aby dohnal zameškané a nemusel opakovať ročník. Prešli ďalšie mesiace, zimu vystriedala jar s novou, mladou silou. Ben konečne opúšťa ústav. Ešte sa kŕčovito drží maminej ruky, ale už kráča po vlastných nohách. So sebou si berie aj svoje cvičebné náradie. Cvičiť musí naďalej aj doma. Každý deň, dlhé hodiny precvičuje predpísanú zostavu cvikov. Teraz ho už ruky i nohy takmer stopercentne poslúchajú. Postupne, najprv len na dve hodiny začína chodiť aj do školy. Veľa zameškal, učitelia radia Kataríne, aby si predsa len zopakoval tretiu triedu. Ale Ben o tom nechce ani počuť. Veľmi, veľmi chce chodiť do tej istej triedy, do ktorej chodil predtým. Celé leto sa učí, len aby spravil diferenčné skúšky. Podarilo sa. V septembri, rok po úraze, nastupuje so svojimi spolužiakmi do štvrtej triedy. Ako rýchlo plynie čas. Sú Vianoce. Odvtedy už tretie. Katarína má v kuchyni plné ruky práce a chlapci v izbe ozdobujú vianočný stromček. „Mami, poď sa pozrieť, Ben chce dať na vrchol hviezdu. Môže ju tam dať? “ volá na ňu Daniel. Prerástli ju už obaja. Teraz sú v tom bláznivom veku, stále sa smejú, strkajú a prekárajú. Vošla do izby, práve keď Ben naťahoval ruku s hviezdou. Katarína cíti, ako ju celú preniká pocit šťastia i viery. S úsmevom pritaká: „Pravdaže, Ben, môžeš dať na vrchol svoju hviezdu…“
