Čas Dušičiek, aj obdobie po ňom nasledujúce, je ako stvorené na veci tajomné, aj na nevysvetliteľné záhady medzi nebom a zemou. Napokon, niet sa čo čudovať – vonku je sychravo, studený vietor strháva zo stromov posledné lístie, rána i dni bývajú hmlisté a tma sa prikráda oveľa skôr, ako je nám príjemné. A presne v takomto čase sa stal aj tento podivuhodný príbeh, ktorý si dodnes neviem vysvetliť…
Bolo to okolo Dušičiek a ja som sa s rodičmi vybrala na jeden bratislavský cintorín, kde tiež máme pochovaných svojich príbuzných. Toho roku sa ochladilo akosi skôr, takže v noci nám primrzlo a akoby to nestačilo, tak ráno do toho všetkého začal poletovať sneh a fúkal ľadový vietor. Veru, cintorín vyzeral takmer ako pred Vianocami. Na staré i novšie pomníky a hroby padal sneh, čo samo osebe vyzeralo celkom pekne a idylicky, ale vonku bolo dosť nevľúdne. Tak veľmi, že nás, kráčajúc cez cintorín, začalo oziabať na nohy a už sme sa tešili, ako si po návrate domov dáme teplý obed. Od rána sme totiž chodili po cintorínoch zapaľovať sviečky na hroboch svojich blízkych, takže sme už boli celí skrehnutí.
Netušili sme, že na vlastné oči uvidíme dušičkovský prízrak…!
Určite aj preto našu pozornosť upútala skupinka ľudí na chodníku, okolo ktorej sme prechádzali. Boli to dve staré dámy, jedna z nich bola celá v čiernom. Obidve boli teplo oblečené a o niečom sa zhovárali. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby jednu z nich nedržal popod pazuchy mladý muž, ktorý akoby do tejto mrazivej scenérie vôbec nepatril: Bol totiž oblečený v kvetovaných plážových nohaviciach, tričku s krátkymi rukávmi a na bosých nohách mal obuté ľahké šľapky. Na perách mal zvláštny úsmev, do rozhovoru so starými dámami sa nezapájal a vôbec sa netváril, že by mu bolo zima. Len tam tak trpezlivo stál, usmieval sa a čakal, kým sa vyrozprávajú.
Vo chvíli, keď sme prechádzali okolo nich, zachytili sme kúsok z ich rozhovoru. Dozvedeli sme sa, že stará pani ide na hrob svojmu vnukovi, ktorý v lete tragicky zahynul…
Keď sme prišli k hrobu našich príbuzných, zistili sme, že aj staré dámy sa rozlúčili. Tá, ktorú viedol mladý muž, sa pobrala zapáliť sviečku na hrob neďaleko toho nášho.
Nikomu nebolo čudné, že mladý muž bol oblečený ako v lete
Zvláštne však bolo to, že starú dámu s jej naľahko oblečeným spoločníkom si nikto okrem nás nevšímal. Akoby nikomu nebolo čudné, že v takej zime, keď všetci chodia v kabátoch, on chodí naľahko ako v horúcom lete. Ešte zvláštnejšie však bolo to, že po chvíli sa pri hrobe, pri ktorom stála zarmútená stará pani, zastavili iní ľudia. Zhovárali sa iba s ňou. Akoby tam ten mladý muž ani nebol.
Mohlo by vás zaujímať
Celá tá situácia bola taká nezvyčajná a záhadná. Vo chvíli, keď stará dáma v čiernom, aj so svojím mladým spoločníkom odišla, my sme sa tiež pobrali na odchod. Zašli sme sa pozrieť na hrob, kde bola zapáliť sviečky a položiť kvety. Z fotografie na pomníku sa na nás usmieval mladý muž, ktorý tragicky zahynul toho leta. Ten istý, ktorý tak láskyplne sprevádzal svoju starú mamu a vôbec mu nebolo zima. Bol to skrátka dušičkovský prízrak. Jeden z tých, ktoré sa niektorým ľuďom zjavujú práve v tomto čase. Očividne sme ho však videli iba my…
