Mysteriózna Alžbeta Bátoriová

Bola krásna, múdra, bohatá a nesmierne krutá. Po stáročia sa rozprávali hrôzostrašné historky o sadistickej grófke Bátoričke, vyžívajúcej sa v mučení a zabíjaní mladých žien. Alžbeta Bátoriová sa za zavraždenie vyše šesťsto dievčat dostala dokonca do Guinessovej knihy rekordov, ako najväčšia vrahyňa na svete.

Alžbeta Bátoriová vlastne Báthory Erzsébet, pretože bola uhorská grófka, prišla na svet  pred  450 rokmi, siedmeho augusta 1560 na panstve Nyirbátor. Pochádzala z jedného z najvýznamnejších a najbohatších šľachtických rodov. Jej predkovia prišli do Uhorska začiatkom jedenásteho storočia zo Škandinávie a v 13. storočí začali používať meno Bátori, podľa rovnomenného hradu, ktorý im kráľ daroval za verné služby. Okrem neho im však patrili desiatky ďalších hradov, kaštieľov a panstiev  po celom Uhorsku, najmä v Sedmohradsku.  Bátoriovci vždy zastávali významné štátne funkcie, boli medzi nimi vojvodovia, vysokí vojenskí velitelia, kniežatá, palatíni, hlavní župani, krajinskí sudcovia.  Alžbetin otec Juraj Bátori, bol hlavný župan v niekoľkých uhorských stoliciach. Najvyššie to dotiahol  Alžbetin strýko z maminej strany, Štefan Bátori. Stal sa poľským kráľom a cez svoju manželku sa dostal do príbuzenského vzťahu  s panovníckym rodom Jagelovcov.

Alžbeta BátoriováKrutý život krutej grófky

Zachoval sa namaľovaný portrét mladej dvadsaťpäťročnej Alžbety. Je na ňom krásna jemná žena s hlbokými tmavými očami. Nič nenasvedčuje, že za nežnou tvárou sa skrýva sadistické monštrum. Ktovie, čo a kedy spôsobilo, že v nej prevládli všetky tie temné,  hrozné pudy.  Možno by sa tak nikdy nestalo, keby žila v inej dobe  a vydala sa za iného muža.

Mala len trinásť, keď ju zasnúbili s Františkom Nádašdym,  osemnásťročným potomkom bohatého magnátskeho rodu.  Bol synom palatína Tomáša Nádašdyho a jeho rodina vlastnila  obrovský majetok. Už o dva roky, ôsmeho mája  1575,  sa na vranovskom zámku konala veľkolepá svadba.  Zúčastnilo sa na nej  až 4 500 svadobčanov. Pozvali aj cisársku rodinu a hoci sa  ospravedlnila, mladomanželom poslali drahé dary.

Pätnásťročná dievčinka sa ocitla po boku surového, prchkého a násilníckeho muža. Mala s ním päť detí, dve  zomreli ešte v detskom veku, zostali jej dcéry Anna a Katarína  a syn Pavol. Gróf František,  povestný svojou silou, bol  bezcitný a tvrdý  k najbližšej rodine a ešte viac  k svojim poddaným. Zachovala sa sťažnosť Čachtičanov cisárovi o krutom zaobchádzaní  s čachtickým richtárom a prísažnými a ich uväznení. Hoci cisár  Nádašdymu zakázal prenasledovať a znepokojovať svojich poddaných, gróf jeho rozkaz jednoducho ignoroval.  V tom čase bol šľachtic na svojom majetku takmer neobmedzený vládca  a so svojimi poddanými si mohol robiť, čo chcel. Bohatý gróf s významným postavením i jeho žena si boli  vedomí svojej nedotknuteľnosti.  Alžbetino veno ešte viac znásobilo už aj tak obrovský nádašdyovský  majetok. Okrem hlavného sídla v Šárvári  im patrili rozsiahle  panstvá, hrady, kaštiele a paláce v celom Uhorsku.

František  Nádašdy zastával v Uhorsku  významné posty, bol hlavným županom v niekoľkých stoliciach,  magistrom kráľovských koniarní a cisárskym  radcom. Preslávil sa však najmä  ako hlavný kapitán uhorských vojsk v bojoch  s Turkami.  Doma, pri manželke a deťoch, sa  zdržiaval len zriedka. Spravovanie  rozsiahleho majetku tak zostávalo na Alžbetiných pleciach.  Hoci svojou šikovnosťou dokázala rodinné bohatstvo  ešte znásobiť, iste to nebolo pre mladú ženu jednoduché. Možno jej sadistické ukájanie sa bolo čiastočne dôsledkom  chýbajúcej manželovej  lásky.

Jej ukrutnostiam páchaným na mladých devách  prialo aj obdobie na prelome 16. a 17. storočia plné násilností a vojen. Turecké nájazdy, drancovanie, vypaľovaním miest a dedín,  mučenie a popravy boli v tom čase na dennom poriadku. V celkovom mravnom úpadku spoločnosti sa benevolentnejšie posudzovalo  aj nemilosrdné a kruté správanie sa príslušníkov šľachty. Aj to bol možno dôvod, prečo sa Alžbete  Bátoriovej tak dlho tolerovali  jej sadistické výčiny.  Jej manžel zrejme o mnohom vedel, no  svojej žene v týraní dievčat skôr pomáhal, ako jej v tom bránil a Alžbetine činy po celý čas kryl.

Dedičstvo po predkoch
Alžbeta Bátoriová mala po kom zdediť svoju krutosť, zúrivosť  a zlobu. Bátoriovci boli napriek významným postom degenerovaný rod. Mnohí jeho príslušníci boli  extravagantní, spupní a ukrutní tyrani, často aj sadisti so sklonmi k  sexuálnym zvrátenostiam. Krutosťou a vraždami bol povestný najmä Žigmund Bátori. So zjavným potešením dával popraviť nielen svojich podriadených, ale aj najbližších príbuzných, stačilo, že sa mu pre čosi znepáčili. Mimoriadnou krutosťou sa vyznačoval aj ďalší Bátori, sedmohradský vojvoda Gabriel, ktorého pre týranie a ponižovanie vlastní vojaci z nenávisti zavraždili. Ale aj mnohé ženy tohto rodu boli posadnuté zlom. Napríklad Gabrielovu sestru Annu  odsúdili na smrť za vraždu vlastného dieťaťa. Sestra Alžbetinho otca, Klára sa spriahla so svojím pisárom a spolu s ním zavraždila svojho manžela. Hovorí sa, že práve pre svoje zlé skutky bátoriovský rod veľmi skoro vymrel, po meči ešte v roku  1605, keď zomrel Štefan Bátori, Alžbetin brat.

Dve tváre sadistky
Urodzení grófkini priatelia  dlho  nič nevedeli o jej zvrátených chúťkach. Sadistické orgie totiž pred všetkými dokonale tajila a vedeli o nich len niekoľkí dôverní služobníci. Nikto nemohol tušiť, že  vzdelaná grófka, ktorá sa rada obklopovala vzdelancami a intelektuálmi, má aj druhú, diabolskú  podobu.   Aby lepšie zamaskovala svoje vyčíňanie a ľahšie získala  nové obete, neustále cestovala z jedného panstva na druhé. Vraždila takto vraj celé štvrťstoročie, už od svojich dvadsiatich piatich rokov.

Podľa  historika J. Kočiša, ktorý sa celý život venoval skúmaniu života a činov krutej grófky,  možno počínanie Alžbety Bátoriovej  z medicínskeho hľadiska zaradiť medzi takzvaný impulzívny sadizmus. Takýto ľudia sa dopúšťajú na ženách ukrutností pod tlakom neodolateľného vnútorného impulzu. Vzrušujú ich prejavy hrôzy, úzkosti a bezmocnosti týraných obetí. Bátorička sa navyše so záľubou zameriavala na pohlavné orgány, čo dokazuje, že jej sadizmus bol perverzný a mal sexuálno -patologický základ.  Z dochovaných písomných výpovedí svedkov i samotných odsúdených je dokázané, že grófka dievčatá týrala horiacimi sviečkami, bodala ihlicami a nožom, pod nechty im pichala špendlíky, do vagíny pchala rozpálené železné tyče, nechávala ich zviazané a zavesené za vlasy, kruto ich mlátila, odrezávala im prsníky a kusy mäsa z tela, mučila ich niekoľkodňovým smädom.  Zmučené obete nútila vyzlečené stáť na mraze a pritom ich polievala ľadovou vodou. To všetko a ešte aj ďalšie hrôzy sa naozaj diali. Výmyslom je Iba legenda o zatváraní panien do dômyselného zariadenia – železnej panny, kde im nože prepichli telo a grófka sa potom kúpala v ich krvi.

Po čase sa jej  zvrátené správanie už nedalo utajiť, najmä keď začali miznúť bez stopy  aj dievčatá zo šľachtických a meštiackych rodín. Správy o grófkiných sadistických orgiách a vraždení sa začali šíriť na verejnosti. Čoraz nástojčivejšie sa ozývali hlasy,  žiadajúce prešetrenie a spravodlivé potrestanie  ohavných činov.

Vyšetrovanie
Je zarážajúce, že vyšetrovanie  Bátoriovej zverstiev sa začalo až po štvrťstoročí, keď už mala na svedomí vraždy stoviek obetí. Obviniť príslušníčku najvyššej šľachty z vrážd a týrania však bolo vtedy takmer nemožné.  Až keď na trón nastúpil  cisár Matej II, rozhodol sa dať celú záležitosť oficiálne prešetriť. Poveril tým svojho obľúbenca, novovymenovaného palatína Juraja Turzu. Začiatkom  marca 1610 tak konečne  začalo riadne vyšetrovanie najprv len dôverným vypočúvaním svedkov. Malo preukázať pravdivosť obvinení voči Alžbete Bátoriovej. Výpovede vyše päťdesiatky  hodnoverných osôb jednoznačne potvrdili  grófkinu vinu.  Turzo sa ocitol v nezávideniahodnej situácii.  Na jednej strane mu záležalo na tom, aby vyhovel cisárovi a vinníčku a jej prisluhovačov postavil pred riadny súd. Na druhej strane bol  osobným priateľom Bátoriovej a Františka Nádašdyho, navyše  mu gróf pred svojou smrťou zveril svoju rodinu do opatery. Ak by sa na súde oficiálne potvrdila  grófkina vina, určite by ju čakala potupná poprava a zhabanie majetku. Aby tomu zabránil a ochránil tiež celú rodinu pred hanbou, zosnoval tajný plán a zasvätil doňho aj Bátoriovej zaťov,  Mikuláša Zrínskeho a Juraja Drugheta.  Obaja sa podľa dohody ihneď  vybrali za svokrou a  presvedčili ju, aby spísala testament a celý majetok rozdelila medzi svoje tri deti. Turzo chcel mať absolútnu istotu o grófkinej vine, a tak sa rozhodol osobne presvedčiť o pravdivosti svedeckých výpovedí.  S vojenským sprievodom  neohlásene prišiel  29. decembra 1610  do Čachtíc, kde grófka  v kaštieli trávila Vianoce a  bezstarostne sa oddávala svojim sadistickým chúťkam. Nerátala s tým, že by sa tu niekto zjavil práve v tomto sviatočnom čase,  a tak ju Turzo prekvapil priamo pri čine. O tom, čo sa presne udialo, sa dozvedáme z dodnes zachovaného listu, ktorý poslal svojej manželke: „Keď naši vyslaní ľudia a služobníci prišli do kaštieľa, našli tam mŕtvu dievku, druhá od mnohých rán a mučenia už zomierala. Okrem toho tam sedela ešte jedna doráňaná žena a ďalšie, ktoré tá prekliata osoba nechávala pre iné príležitosti, čakali tam pevne spútané“ .

Súdu sa vyhla
Už sa nedalo otáľať. Hlavných pomocníkov grófky ihneď chytili a dopravili do väznice v Bytči a krvilačnú grófku stráženú vojakmi internovali na čachtickom hrade. Vyšetrovanie obžalovaných sa začalo neobvykle rýchlo, už  2. januára 1611 a o päť dní nato zasadol  súd  v bytčianskom kaštieli. Na základe  zapísaných výpovedí hlavných obžalovaných  vyniesol rozsudky, ktoré vykonali  ešte v ten istý deň. Súd odsúdil Dorotu Szentésovú a Helenu Jó na upálenie za živa. Pred tým im kliešťami odcvikli prsty na rukách.  Jána Ujváryho vzhľadom na jeho mladý vek odsúdili na sťatie hlavy a spálenie tela. Jedine Katarínu Braneckú pre nedostatok dôkazov súd oslobodil. Liečiteľku Majorovú  obvinili z čarodejníctva  a 24.januára 1611 zaživa upálili.

Niekoľko dní po skončení súdu písomne žiadal kráľ Turzu, aby pokračoval  súd aj so samotnou Alžbetou Bátoriovou. K tomu však nikdy nedošlo. Vďaka palatínovi ju síce uväznili, ale len na jej vlastnom čachtickom hrade, kde žila osamotená až do svojej smrti. Alžbeta Bátoriová  zomrela  21.augusta 1614,  cirkevný pohreb so všetkými náležitosť sa konal až  25. novembra. Rakvu s jej ostatkami uložili do krypty kostola v Čachticiach.  Keď  však v roku 1938 v rámci archeologického výskumu kryptu otvorili, medzi viacerými  truhlami  grófkina rakva chýbala. Kam zmizla a prečo, je dodnes záhadou…