SPÄŤ
Erotické poviedky

Pokušenie

Od: Jana Vančová 8.9.2018
1 Hviezda2 Hviezdy3 Hviezdy4 Hviezdy5 Hviezd Ohodnoťte článok
Loading...

Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré, ale v mojom prípade by som mohla tvrdiť aj opak. Presnejšie – to, čo malo byť pre mňa dobré, mi nakoniec takmer zruinovalo život a rodinné šťastie.

Všetko sa to vlastne začalo v ten deň, keď mi lekár odporučil kúpeľnú liečbu. Dlhodobo som totiž mala opakované problémy s chrbticou, ktoré neustávali ani napriek systematickej lekárskej starostlivosti, vrátane liekov, injekcií a masáží či špeciálnej zdravotnej gymnastike.

Pokušenie

Darmo, povinnosti v práci, domácnosť a dve malé deti mi dávali riadne zabrať. Niekedy boli bolesti také neznesiteľné, že som ledva dokázala stáť na nohách. Bola som bezradná.

Manžel býval dlho v práci často aj počas víkendov a ja som jednoducho musela stihnúť všetko, čo život prinášal. A prinášal toho tak veľa, že som z toho už začínala byť zúfalá. A vtedy to prišlo: lekár mi odporučil kúpeľnú liečbu, pričom nezabudol poznamenať, aby som sa tomu nebránila, pretože si tam aspoň oddýchnem. A potom možno vraj aj bolesti chrbtice pominú, pretože tieto môžu byť dôsledkom dlhotrvajúceho tlaku a stresu, ktorému som pri všetkých tých povinnostiach vystavená.

Pri pomyslení na to, že na tri týždne budem musieť opustiť domácnosť, svojho muža a deti, mi srdce zovrelo od žiaľu a obáv. Ako to len bezo mňa zvládnu? Manžel sa však chytil iniciatívy a povedal, že všetko zariadi tak, aby som sa mohla ísť liečiť. Vyberie si vraj dovolenku a dohodol sa už aj s mojou mladšou a slobodnou sestrou Erikou, že na pár dní príde a vypomôže.

Bolo teda rozhodnuté a keď som napokon jedného dňa, pohodlne usadená, uháňala vlakom v ústrety môjmu kúpeľnému dobrodružstvu, pripadala som si voľná ako vták. Žiadne povinnosti, žiadne varenie, detské šarvátky či nekonečné práce okolo domu či v záhrade.

Pokušenie

V hlave som mala len jedinú starosť

Dokonale si užiť oddych a pomôcť svojej chrbtici. To bol môj jediný a hlavný cieľ. Pravda, iba do chvíle, kým sa na scéne neobjavil Miro. Zoznámili sme sa asi na štvrtý deň môjho pobytu, a to práve vtedy, keď mi už deti a manžel chýbali veľmi nástojčivo.

Nebola som naučená mať toľko času pre seba, a to ma miatlo. Je síce pravdou, že veľa času mi zaberali liečebné procedúry, ale popoludnia a večery som mala voľné. A tak som sa jedného dňa vybrala do miestnej galérie na výstavu. K umeniu som vždy mala blízky vzťah, ale popri manželovi a deťoch mi veľa času na holdovanie tomuto koníčku neostávalo. Rozhodla som sa teda, že práve teraz je tá vhodná chvíľa, aby som si ho mohla, ničím nerušená, vychutnať.

Vrhol na mňa prosebný pohľad

Zaujímavé, však?  Ozval sa mi odrazu spoza chrbta hlboký mužský hlas. Práve vo chvíli, keď som trochu poodstúpila od obrazu, ktorý ma zaujal, aby som nad ním pouvažovala. Prekvapene som sa obrátila. Zistila som, že patrí celkom sympatickému, urastenému mužovi, ktorý sa na mňa priateľsky usmieva. Zarazila som sa, pretože som si ho predtým nevšimla. Keď som zbadala hravé ohníčky v jeho očiach, podmanivý úsmev a nenútený spôsob, akým so mnou komunikoval, pomyslela som si, že mi z jeho strany nemôže hroziť nič zlé. Rýchlo som stratila svoju ostražitosť. Napokon, v tej chvíli ani žiadna nebola potrebná.  Uvedomila som si, že je vlastne celkom príjemné mať v tejto situácii spoločníka.

Ako sa ukázalo, celkom skúseného. Aj on bol totiž, ako sa hovorí, tak trochu od kumštu. Pomaly sa prechádzajúc po galérii sme postupne rozvinuli celkom zaujímavý rozhovor. S potešením som zistila, že môj spoločník, ktorý sa mi predstavil ako Miro, umeniu naozaj rozumie. Bolo to celkom nečakané a príjemné spestrenie popoludnia. Až mi takmer prišlo ľúto, keď sme sa pri dverách galérie začali lúčiť, chystajúc sa vykročiť do sychravého jesenného podvečera.

Miro to však nečakane zariadil inak. Poprosil ma, či by som s ním nešla aspoň na chvíľočku niekde do útulnej kaviarničky na kávu. Jeho návrh ma spočiatku zarazil a prekvapil. Ale keď na mňa prosebne vrhol svoj pohľad a nežne mi zovrel ruku, pocítila som jemné chvenie v žalúdku. Uvedomila som si, že mi dokonca naskočili zimomriavky. Ani neviem, ako sa to vlastne stalo. Zrazu som si len uvedomila, že prikyvujem, kráčam cez jesenný park plný farebného lístia a celkom nenútene a veselo sa bavím s mužom, ktorého som pred hodinou ešte ani nepoznala.

Nečakane sa spustil dážď a my sme sa rozbehli, aby sme nepremokli. Mierne zadychčaní a smejúci sa sme dorazili do kaviarničky, kde sme strávili príjemnú hodinku a možno aj viac. Ani neviem, ako nám ten čas ubehol. Miro bol gavalier a príjemný spoločník. Dozvedela som sa, že je rozvedený a bezdetný a vôbec nijako sa netajil tým, že sa mu páčim. Lichotilo mi to, pretože môj večne ponáhľajúci sa manžel mi komplimenty už dávno nerobil a ani na to veľmi nebol čas.

Pokušenie

Práca, domácnosť, deti a plno každodenných problémov urobili z nášho manželstva rutinu. Takmer som už zabudla, aké je to príjemné, mať čas len tak si posedieť a zhovárať sa pri kávičke so sympatickým mužom o veciach, ktoré ma zaujímajú, o živote, plánoch i túžbach. Len tak – celkom nezáväzne. Aspoň ja som si to tak myslela. Navyše s mužom, ktorý je šarmantný a neskrýva svoje sympatie ku mne. Nebudem tajiť, že mi jeho záujem lichotil. Navyše, taký ako on určite nemal o ženy núdzu… Takúto myšlienku som si však zakázala.

Po kávičke ma prehovoril na koňačik…

Ani sme sa nenazdali, a jesenný podvečer sa prehupol do jesenného večera  a my sme sa mali stále o čom rozprávať. Po kávičke ma prehovoril ešte na koňačik, so sľubom, že potom už naozaj pôjdeme. Keď ma odprevádzal k liečebnému domu, kde som bola ubytovaná, boli sme už takmer ako starí známi. Bolo teda len prirodzené, že sme pred vchodom ešte dlho spolu stáli a akosi sme sa nevedeli rozlúčiť. Bolo to naozaj krásne popoludnie – povedal mi a oči mu len tak  horeli.

– Ďakujem. Mohli by sme sa stretnúť aj zajtra? Zaprosíkal, chytiac ma za ruku. Srde sa mi rozbúchalo ako divé. Zrazu som si uvedomila, že toto by som určite nemala. Súčasne som si však uvedomovala, že po ničom v tejto chvíli netúžim viac ako po opätovnom stretnutí s týmto mužom, ktorý ma čím ďalej, tým viac priťahoval. Usmiala som sa naňho a prikývla som.

Na druhý deň sme sa teda opäť stretli. Tentoraz ma pozval na prechádzku jesenným parkom. Ako sa mi zdôveril – bol fotograf, ale maľoval aj obrazy. Takže pestré farby jesene ho fascinovali. Rovnako ako ja, ako mi počas prechádzky prezradil. Svojím vyznaním ma privádzal do rozpakov. V duchu som uvažovala nad tým, kedy naposledy som mala pocit, že bol môj muž zo mňa fascinovaný. Neviem, či mi vôbec niekedy niečo také povedal…

Vraj som jeho múza

Po prechádzke sme opäť skončili v útulnej kaviarničke. Keďže bol pomerne chladný deň a my sme boli celí vymrznutí, Miro objednal džbánik vareného vínka. Padlo nám naozaj dobre a o chvíľu sme si už aj potykali. Za bežných okolností by som niečo také určite nepripustila. Ale vtedy, ľahučko a príjemne omámená teplým vínkom, som na tom nevidela nič zlé, a tak som súhlasila.

– Tak ja som Beáta, – usmiala som sa.
– A ja som Miro, – sprisahanecky na mňa žmurkol a na znak spečatenia nášho potykania si ma pritiahol k sebe a pobozkal ma na ústa. Tak také niečo som naozaj nečakala! Zdúpnela som – jednak preto, že práve v tejto chvíli som pocítila, že náš vzťah začína nadobúdať nebezpečné obrátky, ale aj preto, že som si uvedomila, ako ma dotyk jeho úst a blízky kontakt s ním vzrušil. Hrozné – čo tu vlastne robím? Také a podobné myšlienky mi vírili hlavou.

– Asi by som už mala ísť, – očividne som znervóznela a náhlivo som pozrela na hodinky. Samozrejme, že to bolo iba „akože“, pretože čas som vôbec nevnímala. Miro ma však nežne chytil za obe ruky, priložil si ich k svojim perám a poprosil:
– Prosím, ostaň so mnou ešte chvíľočku. Si moja krásna múza. – Ostali sme teda ešte asi hodinku a potom sme sa pobrali. Opäť ma odprevadil – tentoraz ma však už familiárne držal popod pazuchy. Pri rozlúčke ma objal a keď som mu, plná obáv, aby sa nezopakovala situácia s bozkom na ústa, nastavila líce, pritiahol si ma k sebe a vášnivo ma pobozkal na krk… Tak to už bolo na mňa naozaj priveľa – takmer sa mi podlomili kolená.

– Čo to tu vlastne stváram? – pýtala som sa samej seba.
– To predsa nemôžem! – Vytrhla som sa mu, zamávala som mu na pozdrav a utekala som do svojej izby.

Asi som sa do teba zaľúbil!

Miro ma prišiel vyzdvihnúť o pol šiestej. Keď som zišla dolu na recepciu, už ma tam čakal a v ruke držal kyticu bielych ruží.
– To je pre teba, – zašepkal.
– A prepáč, ak som sa ťa nejakým spôsobom dotkol, ale si mi veľmi blízka. Asi som sa do teba zaľúbil, – vyhŕklo z neho a pobozkal ma na líce.
– Ale Mirko – čo to hovoríš? Veď ja som už vydatá…, – vyjachtala som zo seba, nevediac celkom presne, čo by som mala v tejto situácii urobiť. Teraz to už viem celkom presne – mala som sa mu poďakovať za krásne chvíle i kvety a rozlúčiť sa s ním. Vtedy som však zrejme nebola celkom pri zmysloch, pretože som s ním na tú večeru predsa len išla.

Ukázalo sa, že má naozaj skvelý vkus. Vybral výbornú reštauráciu, objednal fantastickú večeru a k nej sme popíjali iskrivé šampanské. Pri druhom poháriku som pocítila, že mi trochu udrelo do hlavy, ale bolo mi tak príjemne, že som v tej chvíli jednoducho zahodila všetky predsudky za hlavu, vnímajúc len čaro okamihu. Manžel, deti a kolotoč všedných dní boli ďaleko odo mňa a ja som vnímala len Mira, ktorý vrhal na mňa roztúžené pohľady, hladkal ma po rukách a hral sa s mojimi prstami…

Bolo mi nádherne! Dokonca tak veľmi, že keď mi Miro pri odchode z reštaurácie navrhol, aby sme sa išli pozrieť do jeho fotoateliéru, ktorý je súčasťou jeho bytu, ani som veľmi nenamietala. Najmä potom nie, keď ma uistil, že len čo si pozrieme nejaké fotografie a obrazy, ktoré namaľoval, odprevadí ma do môjho dočasného domova. Priznám sa, že v tej chvíli sa mi vôbec nechcelo analyzovať, do akej miery svoje sľuby myslí vážne. Všetko odrazu nadobudlo rýchly spád. Naraz som len bola u neho v byte a on mi vyzliekal kabát. Vo chvíli, keď mi z neho pomáhal, pritúlil sa ku mne, objal ma a ako prítulná šelma mi chrapľavým hlasom zavrčal do ucha:

– Tak veľmi po tebe túžim! Už to naozaj dlhšie nevydržím – netráp ma, prosím. Chcem ťa – teraz hneď, lebo sa zbláznim a budeš ma mať na svedomí!

Roztúžene vzdychal

Takmer som prestala dýchať. Červeň sa mi nahrnula do líc, srdce mi tĺklo ako o závod a kolená sa mi podlamovali sladkou blaženosťou. Skôr, ako som však vôbec stihla nejako rozumne zareagovať, Miro už roztúžene vzdychal a jeho nedočkavé ruky už bádali pod mojou blúzkou. Bol ako zmyslov zbavený. Zastonala som, zaborila som hlavu do jeho ramena a nasala som vôňu jeho pokožky. V tej chvíli som si uvedomila, že aj ja ho chcem…

Pokušenie

To mi však už Miro rozopol podprsenku, zaboril si hlavu medzi moje prsia, držiac ich rukami tak pevne, akoby som bola jeho jedinou záchranou. Zachvátil nás bezhlavý ľúbostný ošiaľ – úplne som sa prestala kontrolovať a dala som celej situácii voľný priebeh… O chvíľu som už stála pred ním iba v nohavičkách a jeho horúce pery ma bozkávali kúsoček po kúsočku – od hlavy až po päty, nevynechajúc ani tie najintímnejšie partie. Tak to už bolo na mňa naozaj priveľa!

Rozkošou sa mi zakrútila hlava, zavrela som oči, zaborila som prsty do jeho vlasov a sladko vzdychajúc som mu dovolila všetko, po čom tak veľmi prahol a túžil. Áno, úplne všetko! Bol naozaj dobrý a nežný milenec a keď som ho videla takého roztúženého v celej jeho mužnej kráse stáť nahého predo mnou, priznávam, že som zo všetkého najviac túžila po jedinom – patriť mu! Cítiť ho najbližšie ako sa len dá…

Viem, zašli sme priďaleko, ale v tej chvíli som nad tým neuvažovala. Milovali sme sa ako zmyslov zbavení, a to nielen v ten osudný večer, ale potom už každý deň až do konca môjho pobytu, akoby sme si chceli niečo našetriť aj do zásoby. Raz prišiel Miro za mnou, inokedy ja za ním a prežívali sme tie najvášnivejšie chvíle, aké si len možno predstaviť. Nikdy nezabudnem na posledný večer, keď sme sa lúčili. Dopriali sme si spoločný kúpeľ, popíjali sme šampanské, milovali sme sa vo vani, v spálni, i v jeho ateliéri… Vzdychal rozkošou a hovoril mi, že si život bezo mňa nevie ani predstaviť, ale že ma nechce do ničoho nútiť – aby som si to vraj v pokoji premyslela. Videlo sa mi to od neho veľkorysé.

Myslela som, že dostanem infarkt…

Prišiel deň návratu. Miro ma šiel odprevadiť na stanicu, vášnivo ma naposledy objal a pripomenul mi, aby som si všetko dobre premyslela. Vraj ma síce nechce do ničoho nútiť, ale nevie si predstaviť ani to, že by sa mal o mňa deliť s iným mužom. A aby som vraj naňho nezabudla a rozhodla sa preňho, vtisol mi na poslednú chvíľu do rúk malý balíček zabalený v darčekovom papieri.

– Čo je to? – opýtala som sa už so slzami v očiach a s trasúcim sa hlasom.
– Uvidíš, nechaj sa prekvapiť, určite sa ti to bude páčiť! – povzbudivo sa na mňa usmial a v očiach som mu postrehla lišiacky výraz, ktorý som u neho dovtedy nepostrehla. Ešte posledné zamávanie a vlak ma už unášal ďaleko od mojej hriešnej lásky i od všetkého, čo som tam zažila. Nedočkavo a trasúcimi sa rukami som roztrhla darčekový papier na balíčku, otvorila som škatuľku a v tej chvíli som od hrôzy takmer onemela: bol tam list a úctyhodná kôpka fotografií dokumentujúcich tie najvášnivejšie okamihy našej zakázanej lásky.

Bolo to ako v zlom filme – ibaže namiesto herečky som tie najvášnivejšie scény hrala ja! Keď som si uvedomila, čo sa stalo a čo všetko sa ešte len môže stať, myslela som, že dostanem infarkt. To som si ale navarila, ja hlupaňa! Ako som len mohla byť taká naivná? Vôbec mi nedošlo, že pri milovaní nás sleduje fotoaparát či kamera! A veruže to boli scény! Ešte šťastie, že som v kupé zatiaľ bola sama, lebo by si ostatní cestujúci mohli myslieť, že idem odpadnúť.

S hrôzou v očiach som si prečítala list, v ktorom mi Miro písal, že milovanie so mnou bolo úplne úžasné a že sa ma len tak ľahko nevzdá. Fotografií ako tieto, ktoré mi daroval, má vraj dosť a ak by som vraj otáľala s rozhodnutím vrátiť sa k nemu, pokojne ich môže začať rozosielať môjmu manželovi… má vraj ešte aj pikantnejšie. Verí však, že to určite nechcem, takže ešte chvíľu počká…!

Tak teraz mi už naozaj bolo na odpadnutie. Stálo mi to celé zato? Takto si pokaziť život? Razom som zo svojej novej lásky vytriezvela. Premýšľala som už len nad tým, ako z toho von. Doma ma na stanici čakal manžel, deti i moja mladšia sestra, ktorá si zatiaľ, tak ako prisľúbila, zobrala dovolenku a starala sa o domácnosť i o deti. Keď som ich zbadala na stanici, oči sa mi zaliali dojatím i ľútosťou. Tak o toto všetko môžem prísť kvôli svojej hlúposti! Musela som sa však pozviechať, aby na mne nič nespoznali a radostne sme sa zvítali. Bolo mi však skôr na odpadnutie.

– Ukáž sa – ty si nám ale opeknela! – zhíkol manžel a objal ma. Deti džavotali okolo nás, sestra švitorila, čo všetko sa za posledné dni udialo a mne hlavou vírila jedna a tá istá myšlienka: Čo mám, preboha, urobiť?

Nahulákal naňho, že o všetkom vie…

Našťastie, sestra ešte ostala pár dní u nás, a tak som sa jej po dlhých úvahách so svojím trápením zdôverila. Najprv síce celkom dobre nechápala, že to, čo jej hovorím, sa naozaj stalo a myslím to úplne vážne, ale keď som jej všetko dopodrobna vyrozprávala, sľúbila, že mi pomôže a že ona sa mi na oplátku tiež s niečím zdôverí.

Myslela som si, že mi chce porozprávať nejaké pikantérie zo svojho intímneho života a keď mi nakoniec povedala, o čo ide, myslela som, že snívam: pravda bola totiž taká, že moja sestra Erika sa počas mojej neprítomnosti zblížila s mojím mužom a dokonca sa vraj aj milovali. Tvrdila síce, že sa to stalo iba jeden jediný raz, ale stalo sa…!

Čo už teraz? Najprv som bola jej úprimnosťou zarazená, ale nemala som právo nikoho odsudzovať. A myslím, že som urobila dobre. Erika sa podujala, že moje trápenie vyrieši. Dohodli sme sa, že o fotografiách nebudeme zatiaľ nič hovoriť, ale že manžela pripravíme na to, že som v kúpeľoch prežila krátku aférku a že ten muž sa do mňa zaľúbil a teraz ma obťažuje. Keďže aj manžel mal, ako sa hovorí, maslo na hlave, radšej sa veľmi nepýtal na detaily, ale urobil, ako mu Erika poradila.

A ako sa zdá, terapia šokom zaúčinkovala: manžel jednoducho Mirovi zatelefonoval a hromovým hlasom naňho nahulákal, že o všetkom vie, pretože som sa mu so všetkým priznala a že ak mi nedá pokoj, môže si to s ním vybaviť aj ručne, alebo zapojí do toho svojho právnika…

Zabralo to – Miro takéto čosi zrejme predsa len nečakal, tak len niečo vykoktal do telefónu a zložil. Odvtedy sa neozval. Našťastie. A čo sa stalo s naším manželstvom? Keďže ani jeden z nás nebol žiadne neviniatko, o podrobnosti prežitých aférok sme sa radšej veľmi nezaujímali a každodenný život ich odvial do zabudnutia. Aspoň dúfam. Niečo sa však v našom živote predsa len zmenilo – manžel sa začal na mňa pozerať inými očami a viac sa začal snažiť. Uvedomil si totiž, že sa páčim aj iným mužom – a to ho začalo dráždiť i motivovať. Náš intímny život získal novú iskru a do kúpeľov už radšej nechodím…

womangalérie VŠETKY