Starý aforizmus hovorí, že muži sú bytosti mysliace hlavou, kým ženy vraj myslia srdcom. V mojom prípade to však zrejme platí skôr naopak. Všetko sa to začalo tým, keď môj mladší brat priviedol do rodiny svoje dievča a zaľúbene nám ju predstavil: – Tak toto je moja Monika…
Od prvej chvíle som bratovi závidel
Pravdu povediac, ani som sa mu veľmi nečudoval, pretože Monika si od prvej chvíle získala srdcia celej našej rodiny. Rýchlo sa spriatelila s mojou sestrou i manželkou a svojou bezstarostnou veselosťou a hravosťou, ktorú dokázala preniesť na celé svoje okolie, si naklonila aj rodičov. Myslím, že hneď som si to ešte neuvedomoval, ale dnes viem, že už vtedy – od prvej chvíle – som svojmu bratovi závidel. Monika však o takom niečom ani len nechyrovala. To iba ja som si postupom času začal uvedomovať, že myslím na ňu čoraz častejšie. V predstavách som sa neraz pristihol, že snívam o tom, aké by to asi bolo, keby namiesto Aleny, mojej manželky, žila po mojom boku Monika. Dokonca som sa občas pristihol aj pritom, že na Moniku myslím aj pri milovaní sa s Alenou. Ale to boli iba moje predstavy. V skutočnosti to dopadlo tak, že krátko po ukončení vysokej školy sa Monika a Juraj zosobášili. Alena a ja sme im boli za svedkov. Ach, ako rád by som si to bol v tej chvíli so svojím bratom vymenil! Pýtate sa, ako mi vôbec niečo také mohlo zísť na um? Aj ja som nad tým premýšľal. Veď aj my s Alenou sme sa brali z lásky. Ibaže po pár rokoch manželstva sa ukázalo, že rodičovstvo nám dvom asi nebolo súdené.
Nie, neviním z toho iba Alenu, hoci práve ona je tým dôvodom, prečo v našom dome nepočuť detský plač, ani smiech. Stále ju mám rád, ale naša láska sa už viac ponáša na priateľstvo. Dávno to už nie je ten vášnivý vzťah vysokoškoláčky a vysokoškoláka, z ktorého sa mohli narodiť dve deti, keby… Keby sme im boli dali šancu narodiť sa. My sme však chceli toho ešte toľko stihnúť! A tak sa teda stalo, že Alena musela dvakrát podstúpiť zákrok a naše deti nikdy neuzreli svetlo sveta.
Nikto z rodiny nič netušil
Možno práve preto príchod Moniky do našej rodiny zapôsobil tak, ako zapôsobil – jednoducho som sa do nej zaľúbil. Pravda, nikto z rodiny nič netušil. Až raz… Či už to bola náhoda alebo osud, jednoducho sa stalo, že Monika a ja sme sa raz zhodou okolností počas služobnej cesty ocitli v tom istom meste, ďaleko od domova. Keďže sme o sebe vedeli, lebo sme sa krátko predtým o tom zhovárali, dohodli sme sa, že ak nám to vyjde, zájdeme spolu na večeru. Jasné, že to vyšlo – urobil som preto všetko možné i nemožné, a tak sa stalo, že sme s Monikou strávili príjemný večer v útulnej reštaurácii. Objednal som aj fľašu šampanského, zhovárali sme sa o všetkom možnom a čas nám príjemne plynul. Zrazu som si uvedomil, že už dávno som sa necítil tak bezstarostne a príjemne, a že nikdy som netúžil po žiadnej žene tak, ako práve v tej chvíli po Monike. Viem, nemal by som takto hovoriť, ani myslieť na také veci, veď je to bratova manželka… Lenže ja som ju tak hrozne chcel…! Díval som sa do jej veselých a zvodných očí, pohľadom som blúdil po jej výstrihu a zrazu som si uvedomil, že ju držím za ruku a hrám sa s jej prstami…
– Asi by sme už mali ísť, – strhla sa a vzápätí previnilo vytiahla svoju dlaň z mojich rúk.
– Prepáč… jasné, zaplatím a ideme, – precitol som zahanbene, – odprevadím ťa do hotela.
Hotel, v ktorom Monika bývala, bol neďaleko reštaurácie, v ktorej sme spolu večerali – stačilo prejsť iba kúsok cez nočný park. Ešte šťastie, že to nebolo ďaleko, lebo sa poriadne rozfúkalo a ľadový vietor liezol až pod kožu. Ponúkol som jej svoje rameno a na moju veľkú radosť som si uvedomil, že sa ku mne pritúlila – neviem, či to bolo kvôli zime, alebo z kamarátstva, alebo… Isté je len to, že ma to veľmi potešilo a povzbudilo to moju fantáziu. Veselo sme sa rozbehli smerom k hotelu, aby sme zbytočne vonku nemrzli a so smiechom sme dorazili do hotela.
Bolo to vzrušujúce a opojné až do zbláznenia
– Bože, ako dávno som sa už s Alenou takto bezstarostne nesmial, uvedomil som si, ale súčasne som už len vnímal, že vchádzam s Monikou do tmavej hotelovej izby, náhlivo zatváram za nami dvere a potom už len cítim jej zrýchlený horúci dych pri mojom hrdle a jej pevné, nádherné a plné prsia na mojej hrudi. Bolo to také sladké a opojné, že som tomu takmer nemohol ani uveriť. Zavzdychala, zakloniac hlavu dozadu a ja som prsty zaboril do jej vlnitých rozpustených vlasov, zatiaľ čo jazykom som ochutnával jej obnaženú pokožku vo výstrihu a o malú chvíľu nato už moje nedočkavé ruky blúdili po celom jej tele. Najprv pod šatami, ale o chvíľu už aj jej šaty ležali na zemi a ja som sa rukami a ústami dotýkal všetkých miest na jej tele, o ktorých som predtým iba tajne sníval… Bolo to úžasné, nekonečne vzrušujúce a opojné až do zbláznenia – najmä keď som si uvedomil, že aj ona po mne túži a že pred ňou stojím úplne nahý a totálne vzrušený, pretože ma vyzliekla ona sama! Vzdychali sme sladkou vášňou a objímajúc sme sa ocitli v posteli, kde sme nakoniec našej túžbe podľahli… Áno, skutočne sa to stalo – milovali sme sa. Bolo to také nádherné, že ešte aj teraz, keď si na to spomeniem, som totálne vzrušený. Bolo to krásne – vtedy v noci, ale aj na druhý deň ráno, keď sme svoj tajný hriech zopakovali…!
Vo svojich myšlienkach som bol často pri nej…
A čo nasledovalo potom? Nič. Monika sa vrátila zo služobnej cesty o dva dni po mne. Nikdy sme sa ani len slovom k nášmu tajomstvu nevrátili – tak ako sme si sľúbili. Istý čas sme sa dokonca jeden druhému vyhýbali – hoci klamal by som, keby som sa nepriznal, že vo svojich myšlienkach som bol často pri nej. A potom sa to stalo:
Správa o tom, že Monika čaká dieťa, ma zasiahla ako hrom z jasného neba. Juraj sa od šťastia priam vznášal a najradšej by bol Moniku nosil na rukách. Aj ona žiarila materským šťastím. My s Alenou sme sa tešili z ich šťastia, ale súčasne sme im obaja aj tak trochu závideli…
A ako to všetko dopadlo? Monike sa narodil krásny, zdravý synček a Juraj nás poprosil, či by sme mu s Alenou nešli za krstných rodičov. Pravdaže, súhlasili sme. Náš krstný syn Jurko má dnes už 5 rokov a rovnako ako kedysi jeho mama, aj on je miláčikom celej rodiny. Len naša mama sa nevie rozhodnúť, na ktoré z jej detí sa jej vnúčik najviac podobá. Ba neraz už rezignovane s úsmevom na tvári povedala aj to, že sa jej zdá, akoby sa raz na ňu díval Juraj, a inokedy zase ja. Samozrejme, povedala to dobromyseľne, pretože nikto ani len netuší, čo sa vtedy pred pár rokmi medzi mnou a Monikou stalo. Iba mňa občas zamrazí, keď sa dívam na malého Jurka a srdce mi stisne žiaľ. Veď čo ak naše dobrodružstvo s Monikou neostalo bez následkov a Jurko je môj vlastný syn? To sa už asi nikdy nedozviem…
