Je to už dávno. Moji rodičia sa po dvadsiatich rokoch manželstva rozvádzali a ja som každú voľnú chvíľu utekala von z domu. Napätie a hádky doma sa nedali vydržať. Vtedy som si prisahala, že sa nikdy nerozvediem. A to dosiahnem jedine tak, že sa nikdy nevydám. Lenže človek mieni a život mení.
Pavla som stretla, keď sme si s kamarátkou vybehli na diskotéku. Upútal ma na prvý pohľad, a nielen mňa. Upierali sa naňho všetky dievčenské oči. Keď prišiel práve za mnou, podlomili sa mi kolená a cítila som sa ako v siedmom nebi. Mala som dojem, že máme tak veľa spoločného. Ešte v ten deň ma nežne chytil za ruku a pobozkal. Zakrútila sa mi hlava… O pár týždňov som ochutnala, aké krásne môže byť prvé milovanie. Vtedy som už celkom prepadla kúzlu jeho osobnosti. Trávili sme spolu každú voľnú chvíľu a ja som si pripadala ako najšťastnejšia žena na svete. Neprekážal mi ani vekový rozdiel medzi nami, ba ani to, že Pavol bol už druhý raz rozvedený. Nemala som ešte ani devätnásť rokov a láska ma úplne opantla. Onedlho som otehotnela. Nezaujímala ma ani svadba, ani žiadne iné praktické veci. Tešila som sa zo svojho stavu. Paľo bol z tej správy trochu zarazený, ale potom sa tešil so mnou. Boli sme šťastní. Aspoň ja som tomu verila…
Moji rodičia boli proti tomu, aby sme žili „na divoko“, tak sme sa vzali. Niekoľko mesiacov po svadbe sa začali prvé problémy. Mala som pocit, že som s malým Paľkom stále sama. Snažila som sa svojho muža chápať, živil nás, podnikal, ale predsa len… „Pali, vidíme sa sotva dvakrát do týždňa, chýbaš mi som tu stále na všetko sama,“ snažila som sa vzbudiť jeho záujem, keď mal malý vysokú horúčku a ja som volala svojho muža na pomoc. Nad všetkým len kývol rukou. „Miláčik, to predsa zvládneš,“ počula som len chladné cvaknutie telefónu na druhej strane. Mrzelo ma to, ale vravela som si, že sú aj horšie veci. A boli…
Prvú neveru som odhalila, keď mal náš syn dva roky. Manžel všetko poprel. Otlačok rúžu na košeli vysvetľoval tlačenicou v električke, vôňu dámskeho parfumu mojou bujnou fantáziou. Uverila som mu. Pravdu povediac, asi som chcela veriť. Netrvalo však dlho a zovšadiaľ sa ku mne dostávali správy o Paľových záletoch. Videli ho na diskotékach, v reštauráciách, v nočných kluboch, a to vždy, keď mi tvrdil, že je na služobnej ceste. Niekoľko dní som vtedy preplakala a nevedela som, čo mám robiť. Nechcela som ho stratiť. Prisahala som si, že nebudem taká „stíhačka“ ako jeho prvá žena, ale ukrutne mi chýbal a malému Paľkovi tiež. Služobné cesty a pracovné večere boli čoraz častejšie a ja som sa cítila stále viac a viac osamelá. Keď nám Pavol na začiatku leta daroval poukaz na dovolenku v Egypte, zovrel sa mi žalúdok. Nechcela som cestovať bez neho. Ale predstava slnka a mora ma nakoniec presvedčila.
Po návrate ma čakal šok. Všetky Paliho veci z bytu zmizli. Po týždni strachu a beznádeje sa mi môj muž konečne ozval na mobil. „Medzi nami už nič nie je, si úplne rovnaká ako moja predchádzajúca žena – rozídeme sa.“ Neviem, ako som prežila nasledujúce dni. Neupratovala som, nevarila, len som stále plakala. Po mesiaci trápenia ma nakoniec môj otec odviezol na psychiatriu. Diagnóza: stredne ťažká depresia. Nasadili mi lieky a kým prišiel termín rozvodu, cítila som sa už trochu lepšie. Štvorročného Paľka som ráno sama vodila do škôlky a popoludní sme sa opäť vracali domov sami. Cez deň sa to ešte dalo vydržať, ale večer som sedela medzi prázdnymi stenami a rozmýšľala som, čo som vlastne robila zle, kde som spravila chybu. V tom čase mal už Pavol novú známosť a tvrdil, že je to tá „pravá“.
Paľko rástol ako z vody a ja som sa cítila čoraz viac opustená. Peniaze, čo som zarobila a alimenty od Pavla len-len že stačili na naše živobytie. K dvadsiatym piatym narodeninám som však dostala od otca darček – predplatné internetu na pol roka. Po večeroch som surfovala po sieti a na zoznamovacej stránke ma zaujal jeden inzerát. Odpovedala som naň. Na druhý deň v práci na mňa z monitora blikal mail. Za inzerátom sa skrýval vysoký pohľadný muž, rozvedený so šesťročnou dcérkou, volejbalista. Večer mi už začali od neho prichádzať esemesky a vo mne začala klíčiť nádej…
Môj kučeravý volejbalista Michal ma pri každom rozhovore či esemeske rozveselil a rozosmial. Ja som potom niečo začala, on to dopovedal, delila nás iba vzdialenosť. My s malým sme bývali v hlavnom meste a on pod horami, ktoré miluje. Po mesiaci telefonátov sme si dohodli prvé stretnutie „naživo“. Nastúpila som do vlaku a triasla som sa ako pubertiačka. Išla som za mužom, do ktorého som sa zaľúbila len po hlase. Snažila som sa krotiť, veď skutočnosť môže byť celkom iná, ako krásne slová.
Stal sa zázrak! Víkend bol priam rozprávkový. Slová ešte umocnili pohľady, dotyky, bozky a celkom prirodzené milovanie. Hneď po mojom návrate domov prišla od Michala správa: „Je mi smutno, láska.“ Naša láska na diaľku trvala takmer rok. Do mojich narodenín. To už boli Paľko s Michalom kamaráti a ja som si získala dôveru jeho dcérky. Oslavovali sme u Miška. Dostala som zamatovú škatuľku. Bol v nej kľúč od jeho bytu s príveskom v tvare motýlika. Pozrela som sa naňho a odrazu mi bolo všetko jasné. Zostaneme spolu. Všetci štyria. A keby niekedy prišla búrka, spoločne ju prežijeme.
