Na japonskú stravu sa dobre a rýchlo zvyká,- hovorí pôvabná a sympatická Denisa Ogino, autorka populárnych knižiek „Navarme si Japonsko“ a „Sushi v dushi“, ktorá je tiež jednou z atraktívnych lektoriek Školy varenia Radosť variť prebiehajúcej v bratislavskom Poluse. Aj my sme sa zúčastnili jej kurzu, kde nás s pôvabom jej vlastným zasvätila nielen do tajomstiev japonskej kuchyne, ale nám o exotickom Japonsku a tamojšom spôsobe života prezradila veľa zaujímavých vecí. A keďže rozprávala naozaj veľmi pútavo, dohodli sme sa aj na exkluzívnom rozhovore pre čitateľky a čitateľov www.woman.sk
Tí, ktorí čítali vaše knihy, alebo rozhovory s vami, už vedia, že ste prežili dlhých 10 rokov v ďalekom a exotickom Japonsku, ako aj to, že priezvisko „Ogino“ ste získali po tom, ako ste sa zaľúbili a neskôr aj vydali za Japonca. Prezradíte našim čitateľom, čo vás podnietilo k tomu, aby ste vycestovali do takej ďalekej krajiny?
Ja som sa tam vlastne dostala ako slepé kura ku zrnu. Také 22-ročné kura.
Takže jedného krásneho dňa ste jednoducho vycestovali do Japonska?
Raz na diskotéke v Banskej Bystrici ma objavila promotérka agentúry, ktorá mi navrhla, či nechcem ísť tancovať do Japonska. V tom období som nemala prácu, lebo firma/spoločnosť, pre ktorú som pracovala z politických dôvodov skrachovala a pre mňa v tom momente to znelo ako zaujímavá výzva. A okrem toho som tanec nadovšetko zbožňovala a venovala som sa mu aktívne… Tak prečo nie? pomyslela som si. Prešla som tanečnými konkurzmi a zrazu som sa ocitla v Japonsku… a ďalej sa už dočítate v knižke
Snívali ste o Japonsku už dávno predtým, alebo vás jednoducho vždy lákala exotika?
Nie, nikdy predtým som nesnila o Japonsku, no vždy ma fascinovali dokumentárne filmy, dejiny či história o japonských samurajoch, gejšách, cisárovej rodiny, ako aj samotný zrod Japonska …
Aké boli pre vás, ako Európanku a Slovenku, prvé dojmy z Japonska?
Úplne môj prvý dojem, definujem ,, panika,,. Veľmi ma vyľakal pohľad na Japoncov. Všetci sa mi zdali rovnakí, presne, ako keď otvoríte balenie vajíčok. Bála som sa, ako ich budem rozoznávať. Taktiež ma prekvapili farby budov aulíc.. Všetko bolo také šeredné sivé, béžové.. Predstava moderného Japonska a realita boli v skutočnosti diametrálne odlišné..
Mali ste už predtým, než ste vycestovali, nejaké skúsenosti s japonskou stravou?
Nie nemala, ale ryžu a rybky som obľubovala už od malička
Nerobil vám problém prechod na japonský spôsob stravovania?
Zo začiatku veruže áno. Spomínam si, ako som prvýkrát jedla sushi a sashimi. Musela som sa pripiť pivom, aby som nabrala odvahu na tie morské potvorky
Vaša kniha „Navarme si Japonsko“ má podtitul „To najlepšie z kuchyne, ktorej sa nikdy neprejete“. Necnelo sa vám v Japonsku vôbec za slovenskou kuchyňou?
Na japonskú stravu sa tak dobre a rýchlo zvyklo/zvyká. Takže , ja som nemala také časté chute alebo deficity po slovenskom jedle. Ale, boli sem-tam chvíle, keď mi chýbal náš čierny voňavý chlebík alebo syrové korbáčiky
Vydali ste sa za Japonca – prezradíte našim čitateľkám, či sa randenie s Japoncom odlišuje od randenia so Slovákom alebo iným európskym mužom?
Myslím, že sa troška odlišuje. Už len ich známa šetrnosť na prejavovanie emócií, lásky. Slovíčkom aishiteru (milujem ťa, naozaj veeeeľmi šetria!!!). Najnovšie dnešná generácia (česť výnimkám) medzi sebou komunikuje cez mobil esemskami, dokonca aj počas spoločnej večere. Akoby sa báli, že ich bude ktosi počuť, keď vyslovia tie krásne slová ,,mám ťa rád,, tak, oni si to radšej zašlú formou srdiečka alebo smajlíka cez sms… …Japonskí muži, či chlapci zvyknú pozývať na takzvanú jazdu, čiže drive, kde sedíte spolu v aute a len tak jazdíte ulicami. Neskôr spolu tzv. shoppingujete, potom reštaurácia alebo kaviareň a tí odvážnejší, (čo nemajú vlastné bývanie), pokúšajú šťastie v love hoteli..
Keď ste sa vydali v Japonsku a neskôr ste aj priviedli na svet dieťatko, pravdepodobne ste museli nielen viesť pravú japonskú domácnosť, ale aj variť japonské jedlá – aké to bolo na začiatku? Kto vás naučil odkrývať tajomstvá japonskej kuchyne?
Moja adoptívna mama Misako, ktorú spomínam v knižke Sushi v dushi, jej manžel (môj papa), samozrejme ex manžel, deduško Hiroshi, ktorý robieval úžasné grill párty, a tiež som sa veľa som naučila z japonských televíznych programov o varení, ktorých je v televízii od rána do večera neskutočne veľa (myslím, že ich spomínam aj v knižke).
V čom sa japonská kuchyňa zásadne líši od iných ázijských kuchýň? (napríklad čínskej alebo kórejskej). Čím je špecifická?
Japonská kuchyňa je veľmi špecifická a jedinečná. Je takým svetlom do žalúdka. Všeobecne je považovaná za zdravšiu kuchyňu ako je čínska. Základnými ingredienciami japonskej kuchyne je ryža, zelenina, ryby, morské plody. Japonské jedlá sú často pripravované z čerstvých surovín, podávané s miskou ryže. Tepelne upravované jedlá sú pripravované na pare, bežné varené, ale aj vyprážané. Najčastejšie používané dochucovadlá sú sójová omáčka, mirin, saké, wasabi, zázvor. Napríklad čínske jedlá používajú množstvo tukov, sacharidov. Pri varení používajú tradičnú wook panvicu. Naopak, Japonci používajú svoje ploché panvice, nazývané teppans, kde pripravujú jedlo pri vysokých teplotách. Je to ako gril na stole, ktorý ale umožňuje priamu prípravu jedla, pričom sa stále zachováva čerstvosť, šťavnatosť a textúra potraviny, ingrediencie.
Sú jedlá japonskej kuchyne prácne?
Ako ktoré, no väčšina jedál je jednoduchá a hlavne nenáročná na čas. Dobre a ľahko sa zvyká na ten štýl.
Aké japonské jedlo patrí k vašim najobľúbenejším? Teraz, keď žijete na Slovensku a máte slovenského manžela – akú stravu vo vašej domácnosti uprednostňujete?
Japonské jedlá varievam naozaj veľmi často. Niekoľkokrát do týždňa. Môj manžel Jarko vravieva, že som si ho získala na ,,onigiri,,, čo je vlastne ryža ochutená japonským korením, tvarovaná do roliek (viď foto). Syn Justin zbožňuje karerise, to je niečo ako japonský guláš, ale s príchuťou karí a podáva sa s ryžou. (viď foto) a moje najobľúbenejšie jedlo? Raňajky ryža s furikake(zmes na ryžu) a misopolievka, nori (vyprážané morské riasy)a umeboshi-tsukemono (nakladaná zelenina-ringlotka )a kvalitný zelený čaj.
Milujem chvíle, keď si môžem vychutnávať teplý zelený čaj, ktorým ma dotuje deduško Hiroshi z oblasti Shinshiro, ktorý si ho sám pestuje, ručne oberá a suší. Aby som sa však vrátila k tým jedlám, tak okrem spomínaných raňajok obľubujem v lete studené rezance – ZARUSOBA – alebo SOMEN a v zimnom období NABE, čo je veľký hlinený hrniec plný zeleniny, rýb, mäsových guliek. NABE je veľmi výdatné a pestré jedlo, ktoré plánujem v budúcom kurze naučiť klientov pripravovať.
Jestvuje nejaké slovenské jedlo, ktoré Japoncom doslova chutí?
Nášmu priateľovi Yoshimu, ktorý veľmi často chodieva za nami na Slovensko (mimochodom je majiteľom japonskej reštaurácie v meste Toyohashi, kde som žila), ktorý ma tiež čosi naučil ( snáď niekedy nabudúce budeme spolu viesť kurz varenia ) – tak jemu veľmi chutia Zázrivské syrové nite a korbáčiky. Deduško Hiroshi obľuboval hruškovicu, mama Misako mala rada náš hustý zemiakový šalát. Dokonca perkelt, pečené kura a zemiakové placky tiež mávali úspech u mojich japonských priateľov. No najväčšmi sa Japoncom rátali naše domáce koláčiky, ako sú linecké, či medovníčky. Veľmi si vedeli oceniť ich prácnosť a, samozrejme, chuť.
Ako stolujú Japonci a z koľkých jedál pozostáva menu?
Bežné, základné stolovanie, pozostáva z drevených paličiek, ktoré sú uložené nahashioki (hašioki) je to niečo ako malý šperk rôzneho materiál a dizajnu, na ktorom sú položené paličky z hygienických aj z estetických dôvodov. Ďalej miska ryže, ktorá musí byť položená vľavo, miska s miso polievkou, ktorá zvykne mať poklop, tanier s mäsom alebo rybou (väčšinou je podlhovastý) a malý tanierik alebo mini mištička s tsukemono (nakladaná zelenina).
Sú nejaké odchýlky týkajúce sa bontónu pri stole medzi Japoncami a Slovákmi?
Špeciality japonskej kuchyne, o ktorých sa v knihách píše, sú zvyčajne jedlami, ktoré sa konzumujú na obed či večeru, ale čo napríklad jedávajú Japonci na raňajky? Alebo čo dávajú deťom na desiatu do školy?
Na desiatu do školy, či do práce mamičky robievajú-pripravujú ,,obento,, , čiže niečo ako u nás obedár, ktorý je tematicky a,sezónne ladený a plnený jedlom alebo onigiri (ryžové ochutené guľôčky). Dokonca si mamičky privstanú, aby jedlo bolo čo najčerstvejšie. Samozrejme, tento milý zvyk udržiavam dodnes u nás doma na Slovensku, len s tým vstávaním mávam troška problém …..ale darmo, láska ide cez žalúdok, a to je veru silnejšie a o to viac motivujúcejšie
Stretli sme sa na kurze Školy varenia Radosť variť v bratislavskom Poluse, kde ste záujemkyne a záujemcov zasväcovali do tajov japonskej kuchyne. Kde sa s vami môžu stretnúť ďalší záujemcovia o japonskú kuchyňu? Poriadate nejaké kurzy aj inde na Slovensku?
Áno, robievam jednorazové kurzy špecializované na prípravu sushi v meste Žilina, spolupracujem s reštauráciu vo Zvolene a taktiež sa pripravuje Banská Bystrica.
Vydali ste zaujímavé knižky, ktoré sa dobre čítajú – nechystáte nejaké ďalšie prekvapenie tohto druhu?
Áno chystám, jedna bude podobného druhu, a tá druhá úúúplne iný
Čomu sa venujete v týchto dňoch a aké aktivity plánujete v blízkej budúcnosti?
Donedávna som navštevovala VŠ v Žiline, ale môj zdravotný stav ma prinútil na nejaký čas štúdium prerušiť. Naďalej sa venujem výuke japončiny, kurzom japonského varenia a príprave ďalších knižiek.
Láka vás to nazad do Japonska? Alebo ste si už zase zvykli tu?
Vždy ma to bude lákať do Japonska, no, sme tu neskutočne šťastní a moja kapitola života musí pokračovať na Slovensku. Všetko sa pre niečo deje, však? Tam ten hore asi vie, prečo sme tu museliostať ,ale v rámci možností sa snažíme aspoň raz do roka vycestovať do tej krajiny, len je to veľmi finančne náročné… .:(
Myslíte si, že je niečo, čo by sme sa mohli od Japoncov priučiť? A čo by sa oni, naopak, mali naučiť od nás?
Hovorí sa, že ani keď nám pôjde Japonsko oproti, nedobehneme ich…
