Ahojte,
chcem sa Vám zdôveriť s niečím, čo zatiaľ nikto z môjho okolia, ani z mojich priateľov, o mne nevie: Milujem svojho brata a on miluje mňa…! Viem, že to jedného dňa praskne a už svoju lásku nedokážeme skrývať a že nás potom asi mnohí odsúdia a zatratia, ale my sa ani napriek tomu nedokážeme jeden druhého vzdať – na to sa až príliš milujeme… Niečo mi však našepkáva, že možno práve Vy nás neodsúdite a že u Vás nájdeme nielen pochopenie, ale možno aj radu. Celá pravda je totiž taká, že Tomáš a ja nie sme skutoční pokrvní súrodenci –naši rodičia sa vzali, keď sme boli ešte malé deti.
Tomášov otec ovdovel, keď bol Tomáš prvák na základnej škole a moja mama vstúpila do manželstva s Tomášovým otcom ako slobodná mamička s trojročným dievčatkom. Odmalička sme teda vyrastali ako súrodenci a vždy sme si skvele rozumeli – Tomáš našiel v mojej mame výbornú mamičku, ktorá mu tak veľmi chýbala, no a ja som zase potrebovala otca- a Tomášov otec mi ho dokonale nahradil. Boli sme šťastná rodina a ja som mala svojho veľkého brata, ktorý ma chránil. Ale asi to bolo až príliš krásne na to, aby nám to vydržalo: Pred rokom a pol mali naši rodičia vážnu autonehodu, pri ktorej zomreli. Bolo to hrozné – opäť sme s Tomášom ostali sami – tentoraz však už úplne bez rodičov, iba sami dvaja… Ja som bola v maturitnom ročníku a Tomáš na vysokej. Prežívali sme veľmi ťažké obdobie a ostali sme úplne sami – na všetko… Je mi ťažké o tom hovoriť, ale Tomáš bol pre mňa všetkým – mamou, otcom, bratom, najbližším a najdôvernejším človekom, ktorému som mohla povedať úplne všetko. Aj jemu bolo ťažko, ale spoločný žiaľ a starosti nás zomkli ešte pevnejšie a zo dňa na deň sme si boli bližší a bližší. Spočiatku sme si to možno ani neuvedomovali, ako veľmi sme na seba naviazaní, ale keď som sa rozišla so svojím chlapcom, opäť to bol Tomáš, ktorý ma dokázal utešiť a ukázal mi, že život môže byť aj krásny. A potom sa to stalo: Jedného dňa sme si uvedomili, že to, čo k sebe vzájomne cítime, už dávno nie je len súrodenecké puto – jednoducho sme po sebe zatúžili ako muž a žena a – áno – aj sme sa milovali… Viem, že sa to nemalo stať a že by sme to nemali robiť, veď aj keď nie sme pokrvní súrodenci, odmalička sme vyrastali ako brat a sestra. Napriek tomu, nie sme skutoční súrodenci a nemáme ani spoločné priezvisko, pretože ja mám dievčenské priezvisko po mame. Naše milovanie chutí ako zakázané ovocie a obaja máme obavy, že nás naši priatelia nepochopia a odsúdia… Ale my si už život jeden bez druhého nevieme predstaviť – veď už máme iba sami seba a veľmi sa ľúbime. Bojíme sa však, že keď to prezradíme svojim priateľom a ľuďom z okolia, nielenže nás nepochopia, ale ešte nás aj odsúdia. Myslíte si, že náš vzťah je nemorálny? My si však nič iné nevieme predstaviť a sme spolu šťastní…Alebo myslíte, že na to nemáme nárok?
Mia
Woman radí:
V rubrike “Woman radí “na vaše otázky pravidelne budú reagovať Karin a Štefan. Keďže zvyčajne ide o medziľudské vzťahy, citové problémy, ale aj iné otázky intímnejšieho charakteru, s ktorými si neviete poradiť, možno vám pomôže, ak sa k vášmu problému vyjadrí žena i muž. Dúfame, že vám pomôžeme správne sa rozhodnúť…
Ako to vidí Štefan: Mia, nie je čo haniť, ani kritizovať – každý si zaslúži lásku…
Predpokladám, že Váš vzťah by sa nikdy nevyvinul tam, kde je teraz, keby ste skutočne boli pokrvní príbuzní. Neodsudzujem vás. Naopak – každý má právo na lásku. Ste bez záväzkov, ste mladí.. Máte akurát smolu, že vás okolie nechápe… a ani asi nikdy nepochopí, pokiaľ všetci nebudú vedieť, že nemáte spoločnú krv.
Pozri – najprv naozaj zisti, nakoľko je ten vzťah silný a či je silný natoľko, že ste obaja ochotní totálne zmeniť svoj život. Ak áno – zmeňte si mená a presťahujte sa. Neviem, kde bývate, ako je so školami, ale – hoci nerád – tu by som naozaj poradil odcestovať veeeľmi ďaleko – avšak to len vtedy, ak ten vzťah za to stojí. Dovtedy môžete spolu bývať a nikto nemusí nič vedieť, Ale dajte tomu, prosím, čas – preverte sa v rôznych situáciách, v dobrom, aj v zlom…
Veď vieš, ako sa hovorí „láska hory prenáša“.
A ako som už povedal – každý má právo na lásku…
Ako to vidí Karin: Milá Mia, uhádla si – na tejto adrese určite nájdeš pochopenie – Je hrozné, čo všetko ste museli prežiť a akým šokom i utrpením pre Vás bolo, keď ste stratili odrazu obidovoch rodičov… Jediným šťastím v tom obrovskom nešťastí bolo to, že ste s Tomášom mali a stále máte jeden druhého a že ste si takí blízki. Určite si nemyslím, že by Váš vzťah bol nemorálny – veď nie ste pokrvní príbuzní! Navyše, Tomáš je momentálne pre Teba a Ty si preňho najbližšou osobou. Dôverne sa poznáte odmalička, máte spoločný hlboký žiaľ, ale aj tajomstvo, ktoré o Vás nevie nik… Stali ste sa milencami a láska i vášeň, ktorú prežívate, Vám pomáha pomaly sa vyrovnávať s obrovskou stratou a súčasne Vás napĺňa úžasnou energiou do ďalšieho života, ktorý má zrazu zmysel. Myslím si, že svoj milenecký vzťah by ste ešte chvíľu mohli skúšať utajiť – aj keď chápem, že láska a nežné city, ktoré k sebe prechovávate, sa len ťažko skrývajú… Máte však výhodu, že spolu bývate, tak si nežnosti zatiaľ nechajte na chvíle, keď Vás nikto nevidí – bude to ešte krajšie! Postupom času by som však priateľom i ľuďom z okolia predsa len povedala, že s Tomášom nie ste pokrvní príbuzní – veď napokon, ak by ste v budúcnosti chceli spolu žiť, predsa len budete musieť vysvetliť, ako to je. Aj keby ste sa presťahovali na opačný koniec republiky, vždy by sa mohol nájsť niekto, kto by rozširoval o Vás senzácie. Takže keby som bola ja na Vašom mieste, tak by som ľuďom z okolia, na ktorých mi záleží, prezradila predbežne aspoň to, že s Tomášom nie ste pokrvní príbuzní. A postupom času, ak by ste si overili, že naozaj patríte spolu, radím odsťahovať sa niekam dostatočne ďaleko, kde nebudete musieť čeliť neustálemu tlaku a zvedavosti širokého okolia. Neponáhľajte sa však veľmi a nerobte žiadne unáhlené rozhodnutia – čas preverí a ukáže, čo je správne. Verím, že to spolu dokážete.!
