Zasnežená vášeň – vášnivý víkend

Najkrajšie veci, ktoré nás v živote postretnú, zvyčajne prídu celkom nečakane – bez dlhých  plánov a príprav. Skrátka – jedného dňa je to tu, a my nevieme pochopiť, ako sme až doposiaľ mohli žiť bez toho, čo je pre nás dnes už také samozrejmé…

Zasnežená vášeň

Vlastne to mal byť taký malý predvianočný výlet. Môj brat Michal, jeho priateľka Barbora, Michalov kamarát Tomáš a ja sme mali ísť na chalupu Tomášových rodičov poobaľovať stromčeky pletivom proti zajacom a srnkám. Nebola to síce žiadna ťažká robota, ale bolo ju treba urobiť, pretože chalupa bola na samote pod horou, takže keď napadol sneh, lesná zver bola v záhrade pri chalupe častým hosťom. Tešili sme sa na spoločnú cestu, na zasneženú romantiku kopaníc, i  na to, ako si hneď, ako tam prídeme,  zakúrime v krbe a potom, keď porobíme, čo bude treba, posedíme si pri krbe a pohostíme sa na dobrotách, čo sme si so sebou priniesli.

Zasnežená vášeň

 

Osud však rozhodol inak

V deň nášho výletu sa Barbora prebudila so silnými bolesťami hrdla, takže výlet pre ňu neprichádzal do úvahy. Samozrejme, keď sa to dozvedel môj brat, ani jemu sa už na chalupu nechcelo ísť a pokúšal sa Tomáša prehovoriť, či by sme to nemohli odložiť. Tomáš však o žiadnom odklade nechcel ani počuť, pretože bolo týždeň pred Vianocami a vedel, že cez sviatky by sme sa už na chalupu nedostali a že ak tam napadne plno snehu, tak ako to býva každoročne cez sviatky, tak tam už nikto nepôjde. Poprosil ma teda, či by sme tam nezašli spolu. Tak s takýmto vývojom situácie som nerátala, ale napokon som sa rozhodla, že pôjdem.

Napokon, prečo nie?

Tomáš bol kamarátom môjho brata, často k nám chodieval a dobre sme si rozumeli. Okrem toho,  práve pred dvoma mesiacmi som sa rozišla s chlapcom, s ktorým sme spolu chodili viac než tri roky. Nemala som teda žiadne záväzky, ani som nikomu nič nemusela vysvetľovať. A rovnako tak ani Tomáš, ktorý síce o kamarátky nemal núdzu, ale vážny vzťah nemal.  Ani som sa nad tým nikdy nejako zvlášť nezamýšľala, pretože som mala pocit, že Tomáš ma vždy bral iba ako mladšiu sestru svojho dobrého kamaráta.

Nasadli sme teda do auta a vybrali sme sa na výlet. Cesta nám veselo ubiehala , rozprávali sme sa, doberajúc si jeden druhého. Napriek tomu, že v Bratislave bol sneh iba kde-tu, len čo sme sa dostali za mesto, začalo ho pribúdať. No a keď sme prišli na chalupu, čakalo nás hotové snehové kráľovstvo.  Celá záhrada, okolie chalupy, stráne i les – to všetko bolo pokryté snehom a z neba husto padali mäkké vločky, pripomínajúce páperie.

Našťastie, sneh nenapadal ešte vysoko, takže stromčeky sa dali obaľovať. Rýchlo sme sa teda rozbehli do chalupy zakúriť, aby sme sa po práci mali kde zohriať. Plánovali sme sa síce navečer vrátiť nazad domov, ale keby sme neboli zakúrili, asi by nám po práci nebolo príjemne. Po chvíli už oheň v kozube veselo praskotal a my sme sa mohli pobrať von – rýchlo porobiť, čo bolo treba.

Zasnežená vášeň

Už mi nikdy neutečieš

Práca nám išla celkom od ruky, ale popri tom som si zrazu uvedomila niečo, na čo by som doma asi nikdy neprišla: S Tomášom mi bolo fajn a súdiac podľa jeho hlbokých pohľadov, ktoré mi ukradomky venoval, keď sme sa pri práci nechtiac ocitli jeden vedľa druhého i podľa toho, že mu zjavne robilo potešenie dotýkať sa mojej ruky, uvedomila som si, že to medzi nami začína iskriť… Z nedokončených úvah ma celkom nečakane prekvapila snehová guľa, ktorú som dostala rovno do chrbta.

– Tak teda ty takto? – skríkla som veselo a guľovačku som mu opätovala. Samozrejme, bol šikovnejší ako ja, takže som radšej ani nečakala na odvetu a pustila som sa do behu cez celú zasneženú záhradu, snažiac sa vkĺznuť do chalupy skôr ako on a zamknúť sa tam. Tomáš však bežal ako divý, hádžúc po mne snehové gule a vo chvíli, keď som mu chcela zabuchnúť pred nosom, schytil kľučku a začali sme sa pretláčať. Smiali sme sa síce a obaja sme dychčali, ale súčasne sme obaja zápasili ako o život…

Zasnežená vášeň

Jasné, že Tomáš bol silnejší a ja som o chvíľu pustila dvere, snažiac sa rýchlo utekať a zamknúť sa v izbe. Sotva čo som však vpadla do izby, už aj bol za mnou Tomáš, chytil ma a objal ma odzadu:

– Tak a už mi nikdy neutečieš…! – povedal a ešte dychčiac, pritúlil sa ku mne a nežne mi zašepkal do uška: – Luci, čo nevidíš, ako veľmi ťa chcem? – Prstami sa hral s mojimi vlasmi a ústami nežne láskal moju šiju. Bola som ako zhypnotizovaná, srdce mi búšilo ako opreteky a ja som si zrazu uvedomila význam jeho slov…

Ešte stále som stála k nemu chrbtom, s prižmúrenými očami a zhlboka som dýchala.

– Je to možné? Čo sa to so mnou deje? – vírilo mi hlavou,  cítiac, že sa celá chvejem vzrušením.

Nič podobné som nezažila

Nikdy predtým som nič podobné nezažila a už asi ani nezažijem. Prišlo to tak nečakane a nástojčivo, akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete.

Nemalo zmysel sa brániť . Vlastne, ani som to nechcela, pretože telami nám lomcovala vášeň, ktorej sa nedalo odolať. Ľúbim ťa, chcem ťa! Musím ťa mať! Šepkal mi do uška, súčasne ma tlačiac dnu do izby, kde praskotal hrejivý kozub.

My sme však už boli takí rozpálení, že by sme sa bez praskajúceho kozuba možno aj boli zaobišli…

Obrátil ma k sebe, zavzdychal, odmotal mi šál, hodil ho na zem a začal ma bozkávať tak vášnivo, až som strácala dych – a možno chvíľkami i vedomie. To, čo so mnou robil Tomáš, som ešte nezažila. O chvíľu sme boli obaja nahí a naše telá horeli takou túžbou, že naozaj nemalo zmysel nič predstierať.

Milovali sme sa tak vášnivo, že celý svet okolo prestal pre nás jestvovať a nebolo nič dôležitejšie ako my, naše telá, sladká nekonečná túžba a dotyky. A potom, keď naše telá splynuli v jedno, túžili sme, aby tento okamih trval večne…

Samozrejme, nič netrvá večne, tak sme si to zopakovali… Domov sme sa vrátili neskutočne šťastní a totálne zamilovaní. Bez toho, že by sme spolu predtým chodili, alebo svoje konanie nejako vopred zvažovali. Bola to skutočná vášeň, ktorej sme podľahli obaja súčasne …  neostala bez následkov. O dva mesiace som zistila, že čakám bábätko, o ďalšie dva mesiace sme sa zobrali. A neľutujeme. Naše bábätko má dnes už 15 rokov…!

Save