Skončili sa Fašiangy, tradičné obdobie plesov, karnevalov a maškarných bálov. Voľakedy boli späté aj s množstvom zvykov a rituálov. Vyvrcholením fašiangového obdobia boli od nepamäti tri posledné dni, takzvané “ostatky”. Vtedy sa bolo treba naposledy do vôle vytancovať, pozabávať a dosýta sa najesť, lebo nasledujúca takzvaná Popolcová streda znamenala začiatok štyridsaťdňového pôstu, trvajúceho až do Veľkonočnej nedele.
Rozlúčky s Fašiangami bývali okázalé…
Tieto tri dni začínali v nedeľu karnevalovým sprievodom po dedine. Veselá družina typických tradičných masiek prechádzala s muzikou od domu k domu. Všade dostali výslužku, slaninku, klobásku, vajcia či koláče, a samozrejme, pálenku. Vyzbierané jedlo tvorilo potom základ hostiny na utorkovej fašiangovej zábave. Na poslednej veselici sa až do polnoci tancovalo a hodovalo. Úderom polnoci sa začal rituál pochovávania basy, so všetkým, čo k riadnemu pohrebu patrí. Nemohol chýbať mládenec prezlečený za kňaza. Ďalší bol za hrobára, nechýbali muzikanti a babky plačky, ako na ozajstnom pohrebe.
K poslednému fašiangovému utorku sa až do začiatku minulého storočia viazali aj rozličné povery a zvykoslovia. Nesmela sa vraj napríklad vešať bielizeň na pôjd, aby v dome nebolo veľa bĺch, aby sliepky dobre niesli, ženy nemali v ten deň vziať do rúk ihlu a niť a gazda s gazdinou si museli aspoň raz spolu zatancovať, aby bola dobrá úroda zemiakov a obilia.
Keď svitla Popolcová streda…
Nasledujúci deň bola Popolcová streda, začiatok dlhého pôstneho obdobia. V tomto čase sa ľudia nielen postili, ale nekonali sa ani tanečné zábavy, svadobné hostiny či iné podujatia. Bolo to obdobie príprav na najväčšie sviatky Veľkej noci, pripomínajúce utrpenie a smrť Ježiša Krista.
Popolcová streda každoročne pripadá na iný termín, pretože sa odvodzuje od Veľkej noci, ktorá sa slávi vždy v prvú jarnú nedeľu po splne mesiaca. Ak od nej odrátame štyridsať dní plus nedele, dostaneme presný dátum Popolcovej stredy.
Na Popolcovú stredu sa patrilo ísť do kostola na takzvaný popolec. Nazýva sa tak preto, že kňaz počas bohoslužby každému urobí popolom na čelo znak kríža, pričom hovorí známu vetu „Prach si a v prach sa obrátiš“, alebo „Kajajte sa a verte v Evanjelium.“ Popol má pripomenúť človeku jeho pôvod zo zeme i skutočnosť, že sa do zeme vráti a vyzýva ho k pokore a pokániu. Vyjadruje tak symbolicky, že by si mal uvedomovať svoju smrteľnosť, oľutovať svoje zlé skutky a kajať sa. Pôvodne si hriešnici a kajúcnici sypali popol na hlavu, dnes z toho zostal znak na čele a známe príslovie sypať si popol na hlavu, ak človek ľutuje, že urobil niečo zlé.
Počas pôstu sa nejedlo mäso, ani živočíšne tuky, a skromnú stravu tvorila najmä zelenina a rôzne obilninové kaše. Najprísnejší pôst bol práve na Popolcovú stredu. V tento deň sa teraz zväčša nejedávajú iba mäsové pokrmy, no voľakedy sa mohlo jesť len raz za deň, väčšinou večer, aj to len pôstnu polievku a šúľance s makom.
Popol ako symbol pokánia
Pôvodne počas bohoslužby na Popolcovú stredu prichádzali do chrámu bosí hriešnici, oblečení iba vo vrecovine a skutočne si sypali popol na hlavu, aby tak vyjadrili, že začínajú svoju cestu pokánia. Tento obrad sa traduje už od ôsmeho storočia, postupne sa natoľko rozšíril, že ho začali uskutočňovať všetci veriaci, nielen veľkí verejní hriešnici a sypanie popola na hlavu sa stalo všeobecným symbolom pokánia. Aj preto koncil v 11.storočí zaviedol obrad kajania sa s popolom pre celú cirkev, zároveň však sypanie popola nahradil značením kríža na čelo. Nie je to však hocijaký popol, ale pochádza zo spálených palmových listov, použitých na Kvetnú nedeľu v predchádzajúcom roku. U nás palmové ratolesti nahradili bahniatka.
