Choroba z milovania?

Osud nám často zmení plány. Odrazu sú pred nami problémy, s ktorými si nevieme rady. V prípade tých zdravotných je najlepšie, ak sa obrátime na odborníkov. Ak si totiž sami stanovíme diagnózu, ktorá sa ukáže ako mylná, nemusí to dopadnúť dobre.

Choroba z milovania

V čase, keď sa odohral môj príbeh, som bola mladou mamičkou na materskej dovolenke. Samozrejme, odvtedy už uplynula dlhá doba, časy sa zmenili a lekárska veda pokročila. Dúfam teda, že vďaka médiám sa úmerne tomu zvýšilo aj zdravotné povedomie ľudí a že namiesto naivných predsudkov, babských rád, či povier, víťazí zdravý rozum a včasná návšteva u odborníka…

S manželom sme sa vášnivo milovali…

Ako som už spomenula, bola som šťastnou mamičkou polročného nádherného chlapčeka, mala som vydarené manželstvo a s manželom sme sa vášnivo milovali. Doslova a do písmena. Zdalo sa, že naše šťastie nič nemôže narušiť. Bývali sme síce v podnájme, ale veľmi útulne, manžel chodil do práce a ja som sa s láskou starala nielen o naše hniezdočko, ale aj o synčeka, ktorému som chcela dopriať len to najlepšie. Aj preto som ho ešte stále dojčila. Napokon, mlieka som mala dosť a okrem toho sa medzi ženami v tých časoch tradovalo, že kým matka dojčí svoje dieťatko, nemôže otehotnieť. Priznám sa, že som sa tým utešovala, pretože hoci som svojho synčeka nadovšetko ľúbila, ďalšie dieťa sme ešte nechceli mať. Jednak by nám v podnájme bolo pritesno a báli sme sa, ako by túto správu prijali naši domáci – a potom, potrebovali sme sa trochu pozviechať, čo-to pokúpiť a plánovala som ešte pred druhou materskou dovolenkou na nejaký čas nastúpiť do práce.

Zdalo sa, že všetko ide tak, ako sme si naplánovali, až zrazu … jedného dňa som si uvedomila, že sa akosi necítim dobre vo svojej koži. Bola som nejaká malátna, točila sa mi hlava a ráno, keď som pripravovala mužovi raňajky, mi prišlo tak zle, že som takmer odpadla. Preľakla som sa a manžel ešte viac: – Preboha, čo je s tebou? Veď si biela ako krieda!

Vydesený manžel toho dňa ani nešiel do práce

Asi mi niečo nesadlo, – hľadala som vysvetlenie, – včera bola nedeľa a asi som si už nemala dať na večeru to, čo mi tak veľmi pochutilo na obed, – vinila som samu seba. – Dám si dnes diétu, budem popíjať bylinkové čajíky a do večera budem fit. – Sotva čo som to však dopovedala, už aj som musela bežať na toaletu, pretože ma naplo tak hrozne, až som sa bála, že nestihnem ani dobehnúť. Vydesený manžel radšej toho dňa ani nešiel do práce, pretože sme nevedeli, čo bude nasledovať a bál sa ma nechať doma samotnú s dieťatkom. Počas dňa sa však môj zdravotný stav zlepšil, poobede som mala hlad ako vlk a do večera už nebolo po problémoch ani chýru. To ma upokojilo – nie však nadlho. Keď ráno odchádzal manžel do práce, opäť mi prišlo nevoľno, ale radšej som mu už nič nehovorila, aby som ho zbytočne neplašila. Nemôže predsa pri mne vysedúvať každý deň! Opäť som pila bylinkové čaje, nevoľnosť postupne pominula, ale cítila som sa akási malátna. Vysvetľovala som si to tak, že je to následok rannej nevoľnosti, ale problém bol inde.

A čo bude s ním, ak zomriem?

Postupne som si začala uvedomovať, že mi je zle každý deň, zle mi trávi, že sa cítim malátna a unavená, viac sa potím, v noci nemôžem dobre spať, ba čo viac, niekoľkokrát za noc chodím na toaletu. Bola som z toho zničená a veľmi som sa bála, čo bude so mnou a s naším synčekom. Kto sa bude oňho starať, ak sa mi niečo stane? A čo mi vlastne je? Žeby žalúdočné vredy… alebo nebodaj ešte niečo horšie? Pri pomyslení na to som sa žalostne rozplakala, až som, nechtiac, zobudila manžela. Keď som sa mu zdôverila so svojimi obavami a priznala som sa, že sa vlastne necítim dobre už od toho rána, keď sa aj on tak preľakol, že ostal pri mne doma, naozaj sa vydesil , a to tak, že ho spánok úplne prešiel. Dohodli sme sa, že samoliečbou už nič viac riešiť nebudem a že hneď na druhý deň vyhľadám lekára. Úplne vystrašení a zmorení sme zdriemli až nadránom a prebudili sme sa až na plač nášho synčeka, ktorý nám oznamoval, že ho treba prebaliť a nakŕmiť. Keď som ho dvíhala z postieľky, oči sa mi zaliali slzami pri pomyslení na tie najhoršie situácie, ktoré nás možno ešte len čakajú. Čo ak budem musieť nadlho odísť do nemocnice? Čo ak je to niečo vážne? A čo bude s ním, ak zomriem…? Tak veľmi som sa trápila, až som myslela, že mi od žiaľu pukne srdce. Našťastie, nestalo sa tak, pretože ešte toho istého dňa som sa dozvedela úplne inú diagnózu.

Lekár ma prekvapil svojou diagnózou…

Obvodný lekár ma poslal na rôzne vyšetrenia a v rámci nich aj ku gynekológovi.

Ale to je celkom zbytočné, – pokúsila som sa protestovať. – Veď ja žiadne ženské problémy nemám a okrem toho, ešte stále dojčím…

To však na lekára zjavne neplatilo, a tak som sa už popoludní toho istého dňa ocitla u gynekológa. Keď si vypočul moje problémy, obavy a vyšetril ma, prekvapil ma svojou diagnózou: – Nie je to nič vážne, naozaj sa nemusíte báť, – snažil sa ma uchlácholiť. – Ale manželovi odkážte, že až tak veľmi ponáhľať sa nemusel!

Nechápavo som sa naňho zadívala: – Veď manžel tu nie je, prišla som sama…

Tak som to nemyslel, – usmial sa lekár a otcovsky ma chytil za rameno: – Čakáte bábätko! Je to síce trochu priskoro, ale čo už narobíme, všakže?

Vyjavene som sa naňho pozerala , akoby som celkom dobre nerozumela tomu, čo práve povedal: – Ale to predsa nie je možné…! – vyjachtala som zo seba. – Nemôžem byť  tehotná, veď ešte stále dojčím!

A to vám kto povedal, že kým dojčíte, nemôžete otehotnieť? Hádam ste len neverili takým hlúpym poverám! – zasmial sa lekár. – Ráno príďte na odbery, ale vyzerá to tak, že všetko je v poriadku. Ak sa to potvrdí, vypíšeme materskú knižku, – žmurkol na mňa.

Dojčenie namiesto antikoncepcie?

Ani neviem ako som sa vytackala z ambulancie. Nie som chorá – som tehotná! Vírilo mi hlavou, kým  som sa ponáhľala domov, oznámiť túto správu manželovi. Aj on bol zaskočený, pretože s druhým dieťatkom ešte nerátal. Našťastie, všetko bolo v poriadku a ukázalo sa, že som už v treťom mesiaci tehotenstva. Problémy postupne pominuli, začalo mi chutiť jesť a aj v noci som pokojne spávala. Určite aj vďaka tomu, že som sa prestala zbytočne sužovať.  Dnes som šťastnou mamičkou dvoch synov, ba dokonca už aj starou mamou.  Občas, keď sa dívam na svojho mladšieho syna, s úsmevom myslím na to, že práve on je dôkazom toho, že dojčenie nemôže nahradiť antikoncepciu. Samozrejme, som šťastná, že ho mám, ale tým, ktorí by si chceli plánovať rodičovstvo podľa babských rád, poradím, aby radšej vyhľadali lekára.

Karin Pavlovičová

Sledujte nás aj na sociálnych sieťach