Patrí odtlačok tela skutočne Kristovi?
V turínskej katedrále stáročia s úctou opatrujú vzácnu relikviu: plátno, do ktorého údajne po smrti zabalili mŕtve telo Ježiša Krista a na ňom zostali odtlačené obrysy jeho tela. Dodnes sa vedecké kapacity jednoznačne nezhodli, ako a kedy Turínske plátno vzniklo, odkiaľ pochádza, a či odtlačok tela skutočne patrí Kristovi.
Po prvý raz sa pohrebné plátno objavilo v šiestom storočí v tureckom meste Edessa, kde pri obnove domu našli v múre zamurované plátno s obrazom Krista, ktorý nebol namaľovaný ľudskou rukou. Nevedno, či to bolo dnešné Turínske plátno, no je pozoruhodné, že podľa obrazu na plátne vzniklo viacero podobizní Kristovej hlavy a všetky sú navlas podobné tvári z turínskeho plátna. Jednu takúto ikonu pochádzajúcu zo 6. storočia dodnes uchovávajú v Kláštore sv. Kataríny na Sinaji.
Ďalšie stopy vedú do štrnásteho storočia, keď plátno priniesol istý francúzsky rytier do kostola v meste Lirey neďaleko Paríža, kde ho uložil ako relikviu. Odmietol však prezradiť, ako k nemu prišiel. Plátno sa tu však dlho neohrialo, postupne putovalo po rôznych miestach Francúzska, Talianska a Belgicka. Tu ho dokonca v roku 1516 verne odkopíroval slávny maliar Albrecht Dürer. nakoniec vzácnu relikviu uložili v roku 1578 v chráme v talianskom Turíne.
Veda ako dôkaz?
Objavenie fotografie umožnilo koncom 19. storočia plátno po prvýkrát vyfotografovať. A obrovská senzácia bola na svete. Ukázalo sa totiž, že obraz na plátne má všetky vlastnosti negatívu a na negatívnej doske sa správa ako pozitív.
O plátno sa začali zaujímať vedci všetkých možných odborov. Vznikol dokonca nový vedný odbor sindonológia, ktorý sa venuje výlučne skúmaniu záhadného plátna. (Názov je odvodený od výrazu La Santa Sindone, ktorým plátno nazývali talianski veriaci.) Sindonologický výskum je dnes veľmi rozsiahly a obsahuje množstvo odborných publikácií. Hoci výsledky výskumov nie sú jednoznačné, všetky potvrdili, že plátno nemohla namaľovať ľudská ruka. Navyše, obraz na ňom je trojrozmerný a to sa maliarskymi technikami minulosti nijako nedalo dosiahnuť.
Dôkladnému vedeckému skúmaniu podrobili plátno až v roku 1978. Štyridsať vedcov rôznych vierovyznaní z USA a Talianska ho preverovali všetkými dostupnými vedeckými metódami. A výsledok? Všetci vedci predovšetkým potvrdili fakty, viditeľné aj voľným okom. Oznámili, že na plátne dlhom takmer štyri a pol a širokom 1,1 metra je skutočne zobrazené telo 35-40 ročného muža vysokého 175-180 cm, vážiaceho 75-81 kg, s dobre vyvinutým svalstvom, s bradou, fúzmi a vlasmi siahajúcimi až po plecia. Muž má ruky zložené v lone, na zápästiach stopy po klincoch, na hlave sú zreteľné stopy tŕňovej koruny, po celom tele má odtlačky po bičovaní, na boku je vidno miesto, kde ho prepichli kopijou. Všetko je presne tak, ako smrť a ukrižovanie Ježiša Krista popisujú evanjeliá. Ale akým spôsobom sa obraz na plátno dostal, a kto bol ten človek v ňom zabalený, to sa im zistiť nepodarilo.
Relikvia, alebo falzifikát?
Od objavenia plátna existovali pochybnosti o jeho pravosti. Vzniklo viacero, niekedy až fantastických hypotéz, ako sa mohol dostať odtlačok tela na plátno. Niektorí fyzici napríklad tvrdili, že pri zmŕtvychvstaní sa Kristovo telo premenilo na prúd neutrónov a obrovským ožiarením spálilo plátno. Veľa pochybností je aj okolo vzniku plátna. Časť odborníkov tvrdí, že pochádza až zo stredoveku. Podľa nich nezobrazuje odtlačok Krista, ale nejakého iného človeka, ktorého z neznámych dôvodov ukrižovali rovnako, ako sa to opisuje v evanjeliách. Podľa jednej zo zaručených teórií to mal byť posledný veľmajster rádu Templárov, Jacques de Molay. Obeť vraj ukrižovanie prežila, ale v roku 1314 ho inkvizícia upálila.
Cirkev sa dlho zdráhala povoliť preskúmanie veku plátna pomocou uhlíkovej metódy. Až v roku 1988 tri laboratóriá, v Oxforde, Zürichu a Tuscone, dostali možnosť otestovať plátno takzvanou uhlíkovou metódou. Pri tomto spôsobe sa vychádza z faktu, že v živých organizmoch je pomer uhlíka C-14 ku C-12 stály. Rádioaktívny uhlík sa totiž prijímaním potravy a oxidu uhličitého z ovzdušia stále dopĺňa. Keď však živočích alebo rastlina odumrie, rádioaktívny uhlík sa začne postupne rozpadávať. Pomer C-14 ku C-12 sa tak v mŕtvej látke postupom času mení. Podľa známeho polčasu rozpadu uhlíka sa tak dá zistiť vek predmetu ďaleko do minulosti. Každé laboratórium dostalo k dispozícii vzorku vlákien z turínskeho plátna a zároveň porovnávali aj kontrolné vzorky ľanového plátna z 1. storočia pred Kristom, z 12. storočia a z prelomu 13. a 14. storočia. Výsledok bol najmä pre veriacich kresťanov veľkým sklamaním. Podľa meraní všetkých troch laboratórií nepochádza totiž plátno z čias Kristovho ukrižovania, ale z oveľa neskoršieho obdobia, z trinásteho až štrnásteho storočia. Všetko nasvedčovalo tomu, že relikvia je stredovekým podvodom.
Pochybnosti i dôkazy o pravosti plátna nemajú konca
Zástancovia pravosti plátna však vzápätí prišli s argumentmi, ktoré dosť presvedčivo spochybnili výsledky rádiokarbónovej metódy. Táto metóda totiž nie je za každých okolností presná. Presnosť merania môže ovplyvniť napríklad kontaminácia látky baktériami, hubami, ale aj zmeny obsahu C-14 v atmosfére, či iné chemické podmienky. Existuje množstvo konkrétnych príkladov, keď uhlíkový test celkom zlyhal. V prípade turínskeho plátna určenie veku mohlo ovplyvniť viacero faktorov. Predovšetkým požiar kostola v Chambery v 16. storočí, kde bolo plátno uschované. Zmeny pomeru uhlíkov mohli spôsobiť nielen vysoké teploty ale aj roztápajúce sa striebro zo schránky, v ktorom bolo plátno uložené. Do tkaniny sa mohlo dostať viac uhlíka, napríklad aj zo sviečok a olejových lámp. O starovekom pôvode svedčí aj bavlna, z ktorej je plátno utkané. Táto bavlna sa používala na Blízkom východe, ale nepoznali ju v stredovekej Európe. Aj spôsob tkania takzvaným jedličkovým stehom sa používal v tých časoch. Každá strana má toľko presvedčivých argumentov, že dnes sú sindonológovia nezmieriteľne rozdelení medzi zástancov teórie o stredovekom falzifikáte a ich odporcov veriacich v pravosť turínskej relikvie.
Pozoruhodné detaily
Problém, či je plátno pravé alebo nie, sa v najbližšom období sotva podarí rozlúsknuť. No pri skúmaní plátna vyšli najavo pozoruhodné skutočnosti. Je podivuhodné, ako obraz verne zobrazuje skutočnosť. Napríklad fakt, že telo uložené do plátna nebolo umyté. (Ježiša pochovávali vo veľkej časovej tiesni) a smrť nastala niekoľko hodín pred uložením mŕtveho do plátna. S plátnom bolo telo v kontakte niekoľko hodín, ale nie viac ako tri dni. Na tele nebadať žiadne príznaky rozkladu. Telo bolo stuhnuté, s napnutým hrudníkom a vpadnutým podbruším, čo je typické pri zavesení za ruky. Na ranách na zápästiach vidno stopy po stekaní krvi. Prekrížené chodidlá a rany na nich svedčia o tom, že nohy boli pribité jedným klincom. Zreteľné sú aj početné rany po bičovaní, mohlo ich byť vraj až 120. Vedci dokázali na plátne aj prítomnosť ľudskej krvi, dokonca určili, že ide o mužskú krv. Podľa relatívne malého množstva krvi tmavšieho sfarbenia a veľkého množstva posmrtného séra pri oválnom otvore na pravom boku je zrejmé, že išlo o posmrtnú ranu.
Obraz na plátne je vytvorený spôsobom, aký sa dá dosiahnuť iba pomocou počítača. Je to vraj jediný trojrozmerný obraz na plátne. Nikde inde na svete už taký nenájdeme. Pozoruhodné je tiež, že obraz nijako nenarušila a nezmenila ani voda, ani vysoká teplota.
Na mikrofotografiách v polarizovanom svetle vidieť na zavretých očiach muža okrúhle stopy, zrejme po minciach. Podľa archeologických bádaní mali Židia v 1. storočí vo zvyku zomretým klásť na oči mince. Mikroskopom sa dali na minci pravého oka rozlíšiť písmená U. CAI. Pilát dal pritom v rokoch 29 a 30 raziť peniaz s nápisom TIBERIOU CAISAROS. Pomocou špeciálnej fotografickej techniky sa na látke objavili stopy slov „Ježiš Nazaret.“
Plátno skúmali aj kriminalistickými metódami a v prachu pod mikroskopom sa našli zvyšky vlákien, prachové čiastočky, zvyšky rastlín a hmyzu, spóry húb a najmä zrniečka peľu rastlín, aké rastú iba v Palestíne a v oblasti Mŕtveho mora.
Turínske plátno bude zrejme dlho a možno i navždy skrývať v sebe tajomstvo a nikdy si nebudeme stopercentne istí, že je pravé. No dnes už existuje neodškriepiteľný dôkaz, že doňho bolo naozaj zabalené telo ukrižovaného muža a vieme tiež, že do rovnakého kusa ľanovej látky Jozef Arimatejský a Nikodém podľa tradície zabalili aj telo umučeného Ježiša Krista po tom, ako ho zložili z kríža. Či to bolo naozaj práve turínske plátno, o tom si musí každý utvoriť svoj názor sám.
Aj na Slovensku máme Turínske plátno
Ak chcete vidieť Turínske plátno, nemusíte za ním vycestovať do Talianska. Máme ho totiž aj u nás na Slovensku. Samozrejme, nie originál, ale jeho vernú kópiu. Od roku 2003 ju uchovávajú v Gréckokatolíckej katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove . Návštevníci ju nájdu na pravej strane katedrály, na stene vedľa biskupského trónu. Nad kópiou Turínskeho plátna sa nachádza relikvia svätého Kristovho kríža, spolu s relikviami niektorých svätých. Takú istú kópiu, zhotovenú najmodernejšou metódou, majú aj v katedrále v Turíne. Originál nie je totiž pre svoju vzácnosť prístupný verejnosti. Existujú už iba ďalšie dve kópie, jedna je v Jeruzaleme a ďalšia vo Vilniuse.
Martina Hanzelová
