SPÄŤ
Príbehy

Nevypláca sa zbaliť chlapa?

Od: Henrieta Karabova 17.3.2018
1 Hviezda2 Hviezdy3 Hviezdy4 Hviezdy5 Hviezd Ohodnoťte článok
Loading...

Teraz sa tomu už smejem, ale veľa ráz mi do smiechu nebolo. Keď mi zomrela mama, mala som len dvadsaťtri rokov a brata, ktorý končil strednú školu. Vtedy, v tom šoku som si neuvedomila, že som už dospelá a že úrady mi ho nezoberú. Dni plynuli a my sme prežívali. Zrazu sa brat oženil a ja som si uvedomila, že som mu venovala všetok svoj čas. Bála som sa, aby sa mi nezačal túlať, aby dokončil školu, bála som sa, či ma bude poslúchať, keď nie som jeho mama. Ale zvládli sme to, aj keď to niekedy vôbec nebolo ľahké.

Nevypláca sa

Bola som odrazu sama a túžila som aj ja niekoho mať. Ale čo s tým? Nikam som nechodievala a moje sebavedomie bolo na bode mrazu. No i ja som chcela byť ľúbená a ľúbiť. Raz som náhodou stretla kamaráta Mira, ktorého som nevidela hádam desať rokov. Dali sme si len pusu, lebo sa niekam ponáhľal, ale povedal mi, nech sa mu niekedy ozvem. No určite! Nemala som odvahu. Nie som z tých, čo sa nehanbia urobiť prvý krok. Ale prišli Vianoce a mne bolo strašne smutno, a tak som mu zavolala.

Pobozkal ma a akosi sme sa nemohli od seba odlepiť…

Chcela som si len poklebetiť po telefóne, ale nakoniec sme si dohodli stretnutie. Rozprávali sme sa o všetkom možnom: o spoločných známych, o výjazdoch v partii… Pobozkal ma a akosi sme sa nemohli od seba odlepiť. Malo to háčik, neodlepili sme sa od seba tri roky. A keď na ne spomínam, nebyť nášho trojročného synčeka Patrika, najradšej by som trpela na amnéziu. Lenže na druhej strane si myslím, že je to dobrá životná skúsenosť.

Miro si rád vypil a preto sme sa ani nebrali. Neverila som mu. Samoty som mala dosť, a tak som sa vrhla do vopred strateného vzťahu, no do svadby by ma neprinútil nikto. Do práce sa mu nechcelo a keď aj v nejakej bol, vydržal len krátko. Pokým bol triezvy, užili sme si s ním kopec srandy. Bol to veselý chlapík. Ibaže v poslednom čase ten alkohol vôbec nezvládal. Kričal na mňa, škaredo mi nadával, ponižoval ma. Až keď sľúbil, že sa pôjde liečiť, no zišlo z toho, povedala som si: Dosť! Nebudem sa trápiť a ničiť Patrikovi detstvo. Vyhodila som ho.

Tentoraz sa nechám zbaliť ja!

A prečo sa tomu všetkému teraz už len smejem? Sľúbila som si, že už nikdy nebudem baliť chlapa a nechám sa zbaliť tentoraz ja. Lenže, čo, keď je žena sama s dieťaťom, ktoré síce bezhranične miluje, ale… Začal mi chýbať muž! Nie pre sex, ako by si niekto pomyslel, ale pre tie rozhovory, prekáranie, ktoré jestvuje len medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa milujú. Páčil sa mi ale obaja sme boli nesmelí a keď sme sa stretli, obom nám do hrdla niečo vbehlo a len sme sa pozdravili. Už som nemala odvahu začať prvá, čo ak to dopadne ako s Mirom?

Vladko bol štyridsaťročný muž, navyše slobodný a s krásnym domom a záhradou. O takom len snívaj, hovorila som si v duchu. To by sa šťastie muselo riadne pomýliť. Môj synček sa rád hrával pri vode a okolo Vladkovho domu tiekol potok. Šťastná náhoda? Lenže Vladko je úspešný, krásny, šikovný… stále ten strach a podceňovanie samej seba. Párkrát, myslela som si, že nevedomky, som Patrika zobrala k tomu potoku. Bláznili sme sa, hádzali do vody kamene a smiali sa. Postupom času som to vzdala, uvoľnila som sa, vychutnávala som si chvíle s Patrikom a keď sme občas Vladka stretli, len sme sa pozdravili.

Išli sme s Paťkom domov a tam som sa rozplakala

A potom prišiel zvláštny týždeň. V pondelok by iný človek s mojou depkou zostal doma, ale ja som mala Patrika a ten chcel ísť von. Vedela som, že sa pri potoku bude pekne hrať a ja budem mať pokoj, tak som ho tam zobrala. Mnohé ženy určite poznajú tie chvíle, keď nemôžu zastaviť plač, keď ani nevedia, prečo, ale plačú. Patrik sa hral a ja som plakala. Tíško, aby nebol z toho smutný. Zrazu si ku mne vykračoval usmiaty Vladko. Namiesto toho, aby som sa potešila, som mu povedala: „Nehnevaj sa, dnes sa mi nechce rozprávať.“ Ako keby sme sa niekedy boli rozprávali! Samota ma celkom ovládla a pomýlila. Išli sme s Paťkom domov a tam som sa rozplakala nad tým, že som ho odohnala.

Potom prišiel piatok. So synčekom sme sa vybrali na nákup a on ma volal k vode. Už som tam nechcela ísť, aj som sa hanbila, aj som si uvedomila, že snívam o niečom, čo sa mne nemôže stať. Vzdala som to, prestala som o Vladkovi snívať, o tom peknom domčeku so záhradkou, o našom smiechu v ňom. Samozrejme, že ma Paťko rukami, nohami a očkami presvedčil, že pri vode bude dobrý, že bude poslúchať, že si doma uprace. Vďaka, Patrik! Pozerala som sa, ako sa hrá, keď som si všimla, že k nám ide Vladko. Myslela som si, že snívam a vzápätí aj, že mám niečo s ušami: „Už toho mám dosť! Večne sa tu pretŕčaš, raz smutná a raz veselá, myslíš si, že takto ma zbalíš?“ Poznáte ten pocit, keď vám je zrazu všetko jedno? Či sa mu páčite, či nie, či ste chudá, či tučná, či poviete niečo, čo chcete alebo nechcete? A tak som mu zlostne odpovedala: „Mne je jedno, čo si myslíš. A čo tu vlastne robíš? Večne len vysedávaš v tej svojej hojdačke…“ Skočil mi do reči: „Všimla si si to?“ Začervenala som sa ako rak, najradšej by som si bola jednu vylepila. Viete, čo spravil? Usmial sa: „Aj mne je to už jedno, dostala si ma…“

A tak sa na mňa prilepil druhý muž, ktorý sa však už neodlepí, aspoň dúfam. Už aspoň nemusím vymýšľať taktiku, ako zbaliť chlapa. Nevypláca sa to! Na všetko treba čas, aj na lásku. Príde, keď ju čakáme najmenej. Či ste chudá, či tučná, či pehavá a či zubatá, ona naozaj príde a potom vám bude vaše zúfalstvo na smiech, tak ako teraz mne…

Autor: Ivana

womangalérie VŠETKY