Svätá Žofia Bosniaková?
V kaplnke kostola v Tepličke nad Váhom uchovávali po stáročia v sklenenej rakve mumifikované telo grófky Žofie Bosniakovej. Jej mimoriadne zachovanú telesnú schránku každoročne navštevovali stovky ľudí a mnohí ju uctievali ako svätú.
V roku 2009 krátko pred veľkolepými oslavami 400. výročia jej narodenia, psychicky narušený muž vyvliekol rakvu pred kostol, polial ju horľavinou a zapálil. V krátkej chvíli vzácna pamiatka a relikvia zhorela do tla. Kto bola táto žena, čím si zaslúžila takú nevídanú pozornosť a úctu?
Žofiu Bosniakovú už za života považovali ľudia v jej okolí za dobrodinku a ochrankyňu biednych, obdarenú mimoriadnymi vlastnosťami. V dobových archívoch nájdeme viaceré záznamy o jej neobyčajných schopnostiach. Hoci väčšinou sú to skôr legendy ako reálne skutočnosti, isté je, že Žofia bola veľmi zbožná a súcitná žena a pomáhala, kde len mohla. Chudobným rozdávala malé chlebíky, ktoré vraj dali meno dnešným bosniakom, s manželom založila a vydržiavala útulok pre chudobných s nemocnicou, zriadila nadáciu, z ktorej sa financoval útulok a časť peňazí sa požičiavala ľuďom v núdzi.
Krásna a obdivovaná
Žofia Bosniaková pochádzala zo starého šľachtického rodu Bosniakovcov, ktorí pôvodne prišli na Slovensko z Bosny a usadili sa v Bratislavskej a Nitrianskej stolici. Narodila sa 2. júna 1609 v Šuranoch, v rodine baróna Tomáša Bosniaka, cisárskeho kapitána a uznávaného protitureckého veliteľa. Je zaujímavé, že podľa zachovanej korešpondencie niektoré listy Tomáša Bosniaka boli písané po slovensky, a zrejme aj v jeho rodine sa používala slovenčina.
Žofia od malička vynikala krásou, dobrotou a múdrosťou. Už v pätnástich bola vychýrená krásavica. Súčasníci obdivovali jej alabastrovú pleť, veľké oči a graciózne pohyby. Citlivé, skromné a na svoj vek nezvyčajne vzdelané dievča malo mnohých nápadníkov aj z radov bohatých šľachticov. Svoje áno nakoniec povedala takmer štyridsaťročnému Michalovi Šerénimu, možno preto, že bol synom blízkeho priateľa jej otca. Žofia mala vtedy len sedemnásť rokov a jej ženích bol od nej nielen oveľa starší, ale aj chatrného zdravia. Mladý pár sa po svadbe odsťahoval na manželovo moravské panstvo, na hrad Světlá na Morave.
Mladá nevesta i vdova
Žofia si toto manželstvo dlho neužila. Michal Šeréni čoraz viac chorľavel a po piatich mesiacoch nečakane zomrel. Mladá vdova veľmi ťažko niesla stratu svojho manžela, najmä keď v cudzom prostredí jej domáci neboli naklonení, dokonca samotní Michalovi rodičia ju nespravodlivo obviňovali z jeho smrti. Utrápenú a nešťastnú preto Tomáš Bosniak odviezol svoju dcéru späť do rodných Šurian.
Veľká láska
Keď osmanské vojsko dobýjalo šuriansky hrad, Tomášovi Bosniakovi prišiel na pomoc mladý šľachtic František Vešeléni so svojimi vojakmi. Tento dvadsaťpäťročný vzdelaný šľachtic a budúci uhorský palatín si získal priazeň nielen otca, ale aj jeho dcéry, mladej vdovy. Láska to bola vzájomná, a tak o tri roky neskôr sa konala v Šuranoch druhá svadba krásnej dvadsaťročnej Žofie. Po sobáši sa domovom mladomanželov stala Teplička nad Váhom. Žofia prežívala v teplickom kaštieli šťastné láskyplné časy. Do roka sa jej narodil prvý syn Adam a o tri roky neskôr Ladislav. Postupne sa však začalo nad ich šťastnými dňami objavovať čoraz viac tmavých mrakov. Po smrti Žofiinho otca v roku 1634 František Vešeléni prebral po ňom velenie aj na hradoch v Šuranoch a vo Fiľakove. Pribudli mu tak ďalšie povinnosti a ako veliteľ a kapitán veľa času trávil mimo domova, v boji proti Turkom a odbojnej uhorskej šľachte.
Osamelá Žofia tak sama musela spravovať ich rozsiahly majetok i vychovávať synov. Voľný čas trávila väčšinou pri modlitbách v hradnej kaplnke a horlivo pomáhala chudobným a chorým. Kvôli nepokojom a stavovským povstaniam presťahoval František Vešeléni celú rodinu z príjemného prostredia teplického kaštieľa na hrad Strečno, ktorý dostali manželia od panovníka ako svadobný dar. Tu prežila Žofia posledné mesiace svojho života. Medzi studenými a vlhkými múrmi strečnianskeho hradu často chorľavela a na jej podlomené zdravie negatívne vplývala aj dlhodobá manželova neprítomnosť a množstvo povinností na jej pleciach. Nakoniec krehký organizmus veľkú záťaž neuniesol a Žofia Bosniaková 28. apríla 1644 zomrela. Mala iba tridsaťpäť rokov. Rakvu s jej ostatkami uložili do krypty v hradnej kaplnke.
Pravda či výmysel?
Už krátko po pohrebe Žofie sa začali objavovať dohady o príčine jej smrti. Najčastejšie sa tvrdilo, že umrela od žiaľu, pretože sa jej manžel osudovo zaľúbil do zvodnej grófky Márii Séčiovej, pre jej krásu prezývanú aj Muránska Venuša, a svoju ženu chcel opustiť. Podľa historických prameňov je to však len legenda. V skutočnosti František Máriu Séčiovú spoznal až ako čerstvý vdovec, no je pravda, že za svojou ženou príliš dlho nesmútil, pretože s Máriou Séčiovou sa oženil iba pár mesiacov po Žofiinej smrti.Osud lásky Františka Vešelénho a krásnej Márie je tiež opradený legendami, a nájdeme ho aj vo viacerých literárnych dielach. Ale to je už iný príbeh.
Šokujúci objav
Sedemnáste storočie poznačili na Slovensku boje s tureckými vojskami a tiež stavovské povstania proti cisárovi. Počas týchto pohnutých čias hrad Strečno postupne spustol. Dlhšie neobývaný hrad sa nakoniec stal majetkom Jána Jakuba Löwenburga. V tom čase sa začali šíriť chýry o poklade ukrytom na hrade. Nový majiteľ dal preto preskúmať jeho zrúcaniny. V ruinách sa síce nenašlo žiadne zlato ani drahé kamene, ale v krypte pod poškodenou kaplnkou objavili asi päťdesiat spráchnivených rakiev. Medzi nimi bola aj truhla so Žofiou Bosniakovou. Kým telá ostatných zosnulých sa rozpadli na prach, jej tvár i telo zostalo neporušené a vyzerali akoby ich práve uložili do hrobu, hoci od jej smrti prešlo vtedy takmer tridsaťštyri rokov. Objav vyvolal medzi okolitým ľudom veľký rozruch, zachované telo znamenalo pre nich zázrak a potvrdenie Žofiinej výnimočnosti.
Na hrad začalo prúdiť množstvo pútnikov, ľudia ju začali uctievať ako svätú a modliť sa k nej. Gróf preto požiadal cirkev o povolenie, aby nemusel ostatky Žofie pochovať, ale mohol vystaviť rakvu s telom k verejnej úcte. Súčasne žiadal tiež o preskúmanie tohto ľudsky nevysvetliteľného javu. Trvalo takmer štyridsať rokov, kým nitriansky biskup konečne oficiálne povolil ponechať rakvu na verejnosti. Gróf Löwenburg dal vzápätí k severnej strane teplického kostola pristaviť samostatnú kaplnku a v roku 1729 sem v slávnostnom sprievode preniesli ostatky Žofie v novej rakve so skleneným vekom. Nad ňu zavesili podobizeň Žofie v dobovom odeve v takmer životnej veľkosti. neskôr dal vzdialený príbuzný Žofie, Ján Illesházy telo grófky obliecť do pozláteného rúcha a uložiť ho do novej barokovej rakvy. Stála na tomto mieste až do prvého apríla 2009, keď ju šialený podpaľač vyvliekol von a zapálil.
Vyhlásia ju za svätú?
Hoci rakva s telom Žofie Bosniakovej zhorela, jej vernú kópiu môžu záujemcovia vidieť dnes na strečnianskom hrade. Samozrejme, je to už len figurína zázračnej grófky v životnej veľkosti. Miestny umelec ju vytvoril podľa dobového portrétu, aj šaty a šperky má rovnaké, aké mala v čase úmrtia.
Z mumifikovaného tela sa po požiari zachovalo len niekoľko málo kúskov: kovové gombíky zo šiat, zlatý medailón, ruženec, náramok a zvyšky kostí. Vložili ich do kovovej urny a ešte v tom roku slávnostne opäť uložili do kaplnky kostola v Tepličke. Naďalej sem prichádzajú pútnici veriaci v jej svätosť, aby sa k nej pomodlili a požiadali ju o pomoc. Oficiálne však Žofiu Bosniakovú cirkev nebude blahorečiť, pretože sa nenašlo dostatok dôkazov o ňou vykonaných zázrakoch. Napriek tomu si zaslúži úctu a obdiv za mnohé skutky milosrdenstva a vytrvalú starostlivosť o chudobných a chorých počas svojho života.
Martina Hanzelová
Foto: zilina-gallery.sk
