SPÄŤ
Príbehy

Namiesto konca šťastný začiatok

Od: Martina Hanzelová 11.1.2018
1 Hviezda2 Hviezdy3 Hviezdy4 Hviezdy5 Hviezd Ohodnoťte článok
Loading...

Som šťastná. Nie som poverčivá, neobávam sa vykričať to do celého sveta. Všetko je opäť tak, ako má byť, znovu stojím nohami pevne na zemi.  Ešte pred dvoma rokmi som bola presvedčená,  že to už nikdy nebudem môcť povedať. Môj život sa vtedy bez varovania v jedinom momente roztrieštil na tisíce drobučkých čriepkov. Povedala som si: „Je koniec,  tie malilinké kúsočky rozbitého šťastia sa mi už nikdy nepodarí pozliepať a opäť vrátiť na svoje miesto.“ Nedokázala  som hovoriť ani premýšľať o tom, ako a prečo sa to stalo. A neverila som, že sa ešte niekedy usmejem na tento svet. A predsa! Dnes som to opäť ja –  šťastná a spokojná. Bez sĺz a negatívnych emócií sa môžem obzrieť dozadu a vyrozprávať vám svoj príbeh. Možno niekomu v podobnej zúfalej situácii pomôže uchovať si v srdci nádej, že po každej katastrofe raz znovu zasvieti slnko.

šťastný začiatok

Dano bol moja prvá veľká láska. Bola som ešte napoly decko, nemala som  ani sedemnásť a aj s najlepšou kamarátkou sme robili pomocné inštruktorky v letnom tábore. Pred rokom ešte detská účastníčka,  cítila som sa na tomto poste nesmierne dôležitá a dospelá. Vedúci tábora bol o pár rokov starší, a keď mi začal očividne nadbiehať,  ešte viac vo mne utvrdil moje dospelácke sebavedomie. Nesmelé bozky prešli veľmi rýchlo do ďalšej fázy a my sme začali spolu oficiálne vystupovať ako pár. Dano sa do mňa bezhlavo zaľúbil, no a ja som v láske tiež trčala až po uši. Náš vzťah pokračoval aj po návrate z tábora a naberal stále viac na intenzite. Chcela som všetko nechať a odísť so svojou láskou kdesi na kraj sveta. Dano ma síce nesmierne miloval, no bol predsa len starší a rozumnejší a navyše mal pred sebou posledný ročník vysokej školy. Slúži mu ku cti, že mi nedovolil ulievať sa zo školy a nútil ma poriadne študovať. Tých niekoľko nasledujúcich rokov ubehlo ako sen. Dano skončil školu, našiel si výborné zamestnanie v jednej prosperujúcej zahraničnej firme a ja som tiež úspešne zmaturovala.

Krátko po maturite sme sa vzali. Nemuseli sme, no Dano zdedil po babičke pekný trojizbový byt, a rozhodli sme sa doňho nasťahovali už ako manželia. Načo čakať dlhšie, aj tak sme boli obaja presvedčení, že naša láska patrí k tým nesmrteľným.

Boli sme šťastní a osud nám až neskutočne prial. Danov kamarát mi cez svojho známeho pomohol k dobre platenému miestu asistentky podnikového riaditeľa. Na svoj vek a žiadnu prax priam hviezdna kariéra! Pochopiteľne sa našlo v podniku zopár závistlivých dušičiek, presvedčených, že na ten flek majú väčší nárok a ja som len hlúpa husička  s peknou tváričkou a postavou.  Musím povedať, že som si to patrične uvedomovala, a chcela som všetkým dokázať, že nemajú pravdu. Prihlásila som sa na každé vhodné podnikové školenie a poctivo som sa drvila aj angličtinu. Dano tiež trávil celé dni v práci a často aj doma dlho do noci držal v posteli namiesto mňa  svoj notebook.

Napriek tomu, že sme pre seba mali tak málo času, ľúbili sme sa stále rovnako. Mali sme svoje zaužívané rituály: vždy sme zaspávali držiac sa za ruky, a pred odchodom do práce sme sa lúčili vrúcnym objatím a bozkom. Najradšej som mala sobotné a nedeľné rána s manželovými raňajkami do postele. Keď si teraz na to spomínam, bol to až neskutočný, priam staromódny vzťah.

Niekoľko rokov sme takto žili jeden pre druhého a napriek čoraz častejším narážkam rodičov i priateľov, rodinu sme dlho neplánovali. Pamätám sa, že mať dieťa sme sa konečne rozhodli práve na moje dvadsiate piate narodeniny. S kamarátmi sme súčasne oslavovali nielen moje malé jubileum, ale aj Danov postup na riaditeľskú stoličku a  moje povýšenie na vedúcu sekretariátu.  Keď sme konečne zostali sami, zrazu bolo u nás tak ticho a pusto.  Vyslovili sme to obaja takmer naraz : „Chýba nám tu bábätko,“ a rozhodli sme sa mať dieťa  tak skoro, ako to len bude možné.

Zvykli sme si, že všetky naše túžby nám šťastena či osud  vyplnili v krátkom čase.  No obdobie splnených prianí sme si zrejme práve vtedy vyčerpali a dieťatko nie a nie  splodiť. Nasledujúcich päť rokov sme vyskúšali asi všetko: špeciálnu masáž, cvičenie, bylinky, navštívili sme tých najlepších lekárov, liečiteľov, šamanov, absolvovali  sme viaceré nepríjemné vyšetrenia, nechali si zharmonizovať čakry. Naše milovanie postupne stratilo akúkoľvek spontánnosť i potešenie a zmenilo sa na plánovaný, cielený oplodňovací akt, na vypočítavanie správneho času a hľadanie tej najvhodnejšej polohy. A to bol zrejme začiatok konca Danovej lásky ku mne.  Vtedy som si však  ešte nič nevšimla. Naďalej  sme každý večer zaspávali držiac sa za ruky a ráno sa lúčili vrúcnym objatím a bozkom. Aj raňajky mi Dano nosil do postele ako predtým. Ja som ho stále rovnako milovala a hoci som veľmi túžila po dieťati, bola som presvedčená, že to nakoniec dobre dopadne.  Ak sa inak nebude dať, nejakého opusteného drobčeka si jednoducho adoptujeme. Veď to v dnešných časoch robia aj slávne celebrity, tak prečo nie my?

Keď už som bola takmer vyrovnaná s myšlienkou, že nemôžem mať vlastné dieťa, stal sa zázrak. Nemohla som tomu uveriť, keď mi lekár oznámil, že vynechaná menštruácia nesúvisí s prechladnutím na lyžovačke, ale že som jednoducho tehotná. „Čakám dieťa, budeme mať bábätko!“, v každej bunke môjho tela spievala a zvučala tá nádherná veta. Vznášala som sa od šťastia a ani ma nenapadlo ísť do práce. Chcela som byť čo najrýchlejšie doma, zavolať Danka a oznámiť mu tú  zázračnú novinu.

Vbehla som do domu a berúc dva schody naraz, zadychčaná som vybehla na druhé poschodie. Až keď som otvárala dvere nášho bytu, zišlo mi na um, že by som si mala v mojom stave dávať pozor a neskákať tak bláznivo po schodoch. Vzrušená a spotená som vošla do spálne. To, čo som uvidela, mi doslova vyrazilo dych. Stála som tam neschopná sa nadýchnuť,  ani pohnúť: V  posteli,  tiež v zmeravenej, neprirodzenej póze,  ležal môj manžel a držal v náručí svoju sekretárku Vierku.

Neplakala som,  ani nekričala, bola som skrátka ochrnutá od úžasu. Neviem, ako som sa odtiaľ dostala von. Bolo to také nečakané –  naozaj ako blesk z jasného neba. Nemohla som myslieť, nevedela som, čo mám robiť. A tak som len dlhé hodiny chodila. Musela som to rozchodiť. Blúdila som po parku, prešla som  až na druhý koniec mesta, potom zasa späť a opäť do parku… Domov som sa odhodlala prísť až večer. Manžel a ani jeho milenka tam už,  samozrejme,  neboli. Nevošla som do spálne, nedokázala  by som si ľahnúť do našej postele. Ustlala som si na gauči v obývačke a vyčerpaná  som zaspala.

Ráno ma zobudil môj muž. Bol veľmi vážny, a nervózne popíjal kávu. „Musíme sa porozprávať,“ povedal, nepočkal ani na moju odpoveď  a  hneď pokračoval. „Nechcel som ťa raniť, prepáč, nečakal som, že sa vrátiš domov tak skoro. Ale iste uznáš , že náš vzťah sa dostal do slepej uličky a nemá žiadnu perspektívu. Vieru milujem už dávno, čakali sme len na vhodnú príležitosť, aby som ti to mohol oznámiť. Chcem sa rozviesť. Na súde nebudú žiadne problémy –  hlavne kvôli tomu, že nemôžeme mať deti. “ Hovoril rýchlo, ako keby recitoval naučený text.

Chvíľu mi trvalo, kým som začala chápať význam tých slov.  „Akýže rozvod, neperspektívny vzťah, o čom to vlastne hovorí?“  Počula som sa, ako kričím: „Ale veď ja ťa milujem, myslela som si , že aj ty mňa, nikdy si ani slovkom nenaznačil, že už ma nemáš rád! Prišla som včera tak skoro domov, lebo som ti chcela oznámiť, že čakám dieťa! Konečne budeme rodina.“  Moje podvedomie rozchod jednoducho odmietlo akceptovať a nezmyselne ma  nútilo držať ho za ruky, dotýkať sa ho, schúliť sa v jeho objatí. Nemôžeme sa predsa práve teraz rozísť, keď čakáme dieťatko. Bola som ako zmyslov zbavená. Zrejme aj moje rozbúrené hormóny spôsobili, že som sa nedokázala ovládať, len som dookola opakovala  stále to isté, ako pokazené cédečko: „Čakáme  dieťatko, budeme rodina“, a pritom som sa neprestajne  pokúšala pritúliť sa k nemu. Surovo a priam s odporom ma od seba odstrkoval. Až po chvíli mi došlo, čo robím a odtiahla  som sa od neho. Pozrel na mňa chladným, pre mňa celkom neznámym pohľadom a vyriekol tú strašnú vetu: „Nechcem to decko, daj si ho vziať!  Ak si ho necháš, nikdy sa k nemu nebudem hlásiť. Takže aj pre to dieťa by bolo lepšie, keby sa za týchto okolností nenarodilo. Sťahujem sa k Vierke ešte dnes…“

Po jeho odchode zostalo v byte pusto a strašne prázdno. Nedokázala  som tam žiť. Zbalila som si tie najnutnejšie veci a odsťahovala som sa k rodičom. Prvé dni a týždne som fungovala ako automat.  Ráno som vstala, šla som do práce a poobede zasa z práce domov, na poludnie som sa  prinútila niečo zjesť… Akoby som to nebola ja, ale nejaká cudzia osoba hrala moju postavu. Napriek všetkému, ani na okamih  som neuvažovala o interrupcii.  Všetko sa vo mne búrilo už pri pomyslení na potrat. „Toľko sme na to dieťa čakali, čo všetko sme robili pre jeho počatie, a teraz sa ho mám len tak vzdať?“  Chvalabohu, rodičia ma podržali.  Stáli pri mne pri rozvode, podporovali ma aj v rozhodnutí nechať si dieťa a vôbec sa ma snažili všemožne utešiť . Dokonca ma prinútili vyhľadať psychologičku.  Bola som totiž naozaj na dne, a nevedela som sa sama nijako pozviechať. Na jej  radu som začala každý deň chodiť na dlhé prechádzky.

Bolo to naozaj ozdravujúce, a po nejakom čase som začala vnímať prebúdzajúcu sa jarnú prírodu, rozkvitnuté kvietky i štebotanie vtákov. A raz som v parku stretla bývalého spolužiaka z gymnázia. Rudo bol už  na škole do mňa beznádejne zaľúbený a hoci sme sa roky nevideli, z jeho oddaného pohľadu som pochopila, že ma ešte stále miluje. Sadli sme si na lavičku a ani neviem prečo, zrazu som mala pocit, že mu môžem všetko povedať. Vyše dve hodiny  som len hovorila  a hovorila… Bol to vlastne prvý človek, ktorému som dokázala otvorene porozprávať o svojich pocitoch, o všetkom tom nešťastí, čo ma postretlo. Veľmi som potrebovala takúto očistu, bola to pre mňa nesmierna  úľava, akoby zo mňa spadol stokilový balvan. Rudo po celý čas  nehovoril nič, a to bolo možno dobre. Až keď som skončila so svojou spoveďou, chytil mi ruku a bez slov ju držal vo svojich dlaniach.  Keď sme sa lúčili,  spýtal sa, či by sme sa niekedy mohli opäť stretnúť.

Tak sa začalo moje znovuzrodenie. Rudovo priateľstvo mi pomaly vrátilo dôveru k ľuďom  a nasmerovalo ma opäť do života. Nie, nebola to hneď nejaká veľká láska. Ale jeho nezištnosť, láskavosť a pochopenie  si napokon získali aj moje srdce. Rudo mi bol po celé tehotenstvo tou najlepšou oporou  a samozrejme,  asistoval aj pri pôrode malého Miška. Z pôrodnice sme už išli do jeho, vlastne nášho spoločného bytu.

Miško má dnes rok a svojho ocina zbožňuje. Toto je jeho skutočný otec, toho svojho nikdy nevidel a rozhodla som sa, že ho  ani neuvidí. Rudo  má  môjho synčeka  nadovšetko rád a chce ho čo najskôr aj úradne prijať za svojho. Teraz nás však najprv čaká naša svadba. Môj smutný príbeh má teda napokon, ako v rozprávke,  šťastný koniec. Alebo skôr šťastný začiatok.

womangalérie VŠETKY