Zviedol som dcéru!

Život prináša situácie, ktoré nemožno predvídať, ale aj také, na ktoré by sme možno radšej zabudli. A napriek tomu sa stanú a blúdia nám v podvedomí – hoci keby sme mohli, skryli by sme ich pod čiernu zem alebo uvrhli do úplného zabudnutia, aby nikomu neublížili. Ale čo sa stalo, stalo sa…

Zviedol som dcéru

 

Priznávať sa k veciam, ktoré nám nevyšli tak ako sme si ich predstavovali, nie je jednoduché. Najmä ak ide o niečo, čo je pikantné a navyše ešte aj úplne vybočuje z rámca normálnosti. Ale čo som vlastne čakal? Neviem – či vlastne viem, ale nerád sa k tomu priznávam. Jednoducho som nerozmýšľal ako rozumný chlap, ale skôr ako samec, ktorému túžba zatemnila rozum. A pritom na začiatku to bolo také pekné: Všetko to začalo tým, že som sa zaľúbil. Malo to len jediný háčik: Veronika, teda žena mojich snov, bola rozvedená a mala jedno dieťa – pätnásťročnú dcéru Niku. Manžel ju opustil kvôli inej, keď bola Nika ešte malá, a tak celé bremeno starostlivosti o domácnosť i dieťa padlo na ňu.

Uvedomili sme si, že si nie sme ľahostajní…

Keď sme sa zoznámili a uvedomili sme si, že si nie sme ľahostajní, dlho ma odmietala, obávajúc sa, že ďalší muž v ich rodine by mohol narobiť iba neplechu. Navyše, nechcela ublížiť dcérke, ktorá v tom čase prežívala náročné obdobie puberty. Aj preto mi o dcére iba rozprávala, ale dlho zvažovala, než sa rozhodla, že smiem prísť aj k nim domov.

Návšteva dopadla skvele a ukázalo sa, že Veronikine obavy o to, ako ma Nika prijme, boli zbytočné. No dobre – neboli tak úplne zbytočné, ale v tej chvíli sa všetko ukazovalo ideálne. Náš vzťah sa však rozvíjal, so svojou potenciálnou dcérou som si skvele rozumel, takže sme sa nakoniec s Veronikou zosobášili a stala sa z nás ideálna rodinka. Aspoň predbežne. Ja – dobre vyzerajúci a skvele zabezpečený starý mládenec, ktorý si dokázal užívať život, ale svadbe sa po celý život vyhýbal, som nakoniec po štyridsiatke rovnými nohami skočil do manželstva a hneď som aj vyženil dcéru! Navyše, veľmi peknú dcéru…

Môj vzťah k Nike sa začal trochu meniť

Najprv sa všetko zdalo byť ideálne. V rodine bola pohoda, boli sme šťastní a to bolo aj dôvodom toho, že sme sa s Veronikou rozhodli mať ešte jedno dieťa – spoločné. Hovorili sme si, že Nika skôr či neskôr vyletí z rodinného hniezda a že si chceme užiť rodinnú pohodu a dopriať si to, o čo sme predtým boli ukrátení. Stalo sa. Keď mi Veronika oznamovala radostnú správu, že budem otcom, aj a som ju vzal do náručia a objímal od radosti, netušil som ešte, ako riadne sa mi onedlho zamotá život. S tehotenstvom totiž prišli aj problémy. Veronike bývalo veľmi zle, mala rizikové tehotenstvo a častejšie bývala v nemocnici ako doma.  Ešte šťastie, utešovala sa,  že Nika nie je sama a že sa na teba môžem spoľahnúť. Spolu to už nejako zvládnete, však?

Som predsa normálny chlap!

Pravdaže, zvládli sme to, ale zrazu som si začal uvedomovať, že sa môj vzťah k Nike začína trochu meniť. Hnevalo ma, keď mala predo mnou tajnosti. Keď si posielala esemesky s kamarátkami a kamarátmi a keď chcela ísť s chlapcom do kina, nechcel som ju pustiť. Uvedomil som si, že ja, starý somár, žiarlim. A pritom už onedlho mala mať sedemnásť! Páčilo sa mi, keď prišli za ňou domov kamarátky, koketovali so mnou a vrhali na mňa obdivné pohľady. Zopárkrát som dokonca začul spoza dverí, keď ma hodnotili a zhodli sa na tom, že by som veru stál za hriech. A práve to som asi nemal počuť, pretože to nebezpečne pošteklilo moje ego. Zrazu som začal mať pocit, že som si sobášom zbytočne skomplikoval život. Veď sedemnástky idú na mne oči nechať a ja zatiaľ žijem ako mních po boku ženy, ktorá trávi viac času v nemocnici ako doma! Že by som mal takto prežiť celý život? Tak to teda nie! Som predsa normálny chlap a potrebujem sex!

Ucítil som vôňu jej vlasov

Začal som byť podráždený, Niku som viac kontroloval a kritizoval ako predtým a ona si to nevedela vysvetliť. Alebo vedela? Občas som ju videl uplakanú, a potom ma to mrzelo. Ospravedlňoval som sa jej a vždy som ju objal, aby cítila, že ju mám rád. Postupom času som si však začal uvedomovať, že keď ju objímem, nevnímam ju ako dcéru, ale skôr ako ženu, po ktorej túžim. Pamätám si, ako ma po prvý raz zaskočilo, keď som si ju privinul k sebe a ucítil som vôňu jej vlasov. Naskočili mi zimomriavky a po prvý raz som sa vzrušil. Pristihol som sa, že som si v mysli znova a znova privolával túto situáciu a bolo mi znej tak hriešne sladko a príjemne. Preľakol som sa. Na čo to, preboha, myslím? Veď je to moja dcéra! Takéto zážitky i predstavy sa však opakovali čoraz častejšie a udalosti nadobudli rýchly spád. Raz som ju dokonca po objatí rýchlo musel od seba odstrčiť, aby neprišla na to, čo jej nevinné objatia so mnou robia… Mama jej chýbala, a tak bola rada, že má aspoň mňa. Nemohla tušiť, čo sa z toho vyvinie – alebo mohla?

V náhlivosti som si omotal osušku okolo bedier

Všetko sa zmenilo v jeden osudný neskorý a upršaný večer, keď Nika prišla domov veľmi neskoro. Vyčkával som ju a keďže dlho nechodila, išiel som sa osprchovať. Keď som vyšiel zo sprchy, začul som spoza dverí, že je už doma. V náhlivosti som si omotal osušku okolo bedier a vyrútil som sa na ňu s výčitkami:

– Kde si bola? Si normálna? Takto sa túlať po noci a nič mi nepovieš? Chytil som ju za ramená a chcel som vo svojich výčitkách pokračovať. Zrazu som si uvedomil, že plače: – Rozišla som sa s Michalom, – vzlykala. Zrazu som sa upokojil a uvedomil som si, že v duchu som sa aj potešil. To chlapčisko mi totiž už dlhší čas liezlo na nervy a zdalo sa mi, že má na Niku zlý vplyv. Viem, že to, čo teraz poviem, bude vyzerať choromyseľne, ale pomyslenie na to, že nejaké cudzie chlapčisko obchytáva moje dievčatko, ma napĺňalo odporom. – No tak, – všetko bude zase dobré – pokúsil som sa ju utešiť a pritisol som si ju k sebe. A znova som pocítil tú nádhernú vôňu jej vlasov.

– Nič nebude dobré! – protirečila mi. Ja skrátka nemám šťastie na chlapcov! Usmial som sa, že niečo také hovorí sedemnástka.

– Prečo nemám také šťastie ako mama a nemám pri sebe takého úžasného, atraktívneho a pritom nežného muža ako si ty? – vyhŕkla.

Bola tak krásne bezbranná a oddaná, že som sa už ďalej neovládol…

Tak toto som teda naozaj nečakal! Stála tam predo mnou, hlavu mala sklonenú a zaborenú v mojej obnaženej hrudi, ktorá bola ešte vlhká zo sprchy a bola taká krásne bezbranná a oddaná, že som sa už ďalej neovládol. Chcel som jej zdvihnúť hlavu a pozrieť sa jej do očí a vtedy to prišlo – osuška, ktorú som si v náhlivosti len tak ledabolo obkrútil okolo bedier, sa zošmykla a ja som sa pred Nikou ocitol nielen úplne nahý, ale aj riadne vzrušený. Rýchlo som sa zohol po osušku, ale to, čo sa stalo, ma úplne zbavilo posledných zvyškov rozumu. Potom som už konal len pudovo. Nika priskočila ku mne, osušku zahodila bokom a začala ma hladkať. Najprv po hrudi, potom ma objala okolo bokov a zaborila prsty do pokožky môjho mužného pozadia. Takmer som zdrevenel od úžasu, keď ma pobozkala na hruď. Ale to by už asi bolo na každého priveľa. Objal som ju a začal som ju aj ja bozkávať. Najprv nesmelo, ale postupne čoraz vášnivejšie. Vyhrnul som jej tričko a moje prsty odvážne blúdili po jej nežných prsiach. Mal som pocit, že snívam krásny sen, ktorý nikdy nesmie skončiť. Zabudol som na Veroniku, aj na to, že sa nám onedlho narodí dieťa. V tej chvíli jestvovala len Nika a ja. Bolo to úžasné a nezabudnuteľné.

Milovali sme sa dlho, vášnivo a nenásytne

Na to, čo sa odohralo, keď som ju na rukách odniesol do postele, nikdy nezabudnem. Bola to hotová explózia citov, akú som nikdy v živote nezažil a určite už ani nezažijem. Milovali sme sa dlho, vášnivo a nenásytne – niekoľkokrát po sebe. Nakoniec sme šťastní a unavení zaspali v manželskej posteli. Ráno sme síce boli trochu rozpačití, ale keď som vošiel do sprchy, premýšľajúc, čo bude ďalej, Nika prišla nahá za mnou a opäť som jej neodolal. Milovali sme sa pod prúdom tečúcej sprchy a vôbec nám to nevadilo – skôr naopak. Bolo jasné, že naša spoločne strávená noc nebola iba chvíľkový skrat, ale že s tým nebudeme vedieť skoncovať. Najmä potom keď sa mi Nika priznala, že aj ona o mne tajne snívala a že ma mame vlastne závidela. Nevedel som, ako to celé skončí a myšlienka na to, že jedného dňa sa manželka vráti z pôrodnice i s bábätkom a my sa opäť budeme musieť hrať na normálnu a šťastnú rodinku, ma desila. Užívali sme si teda jeden druhého, a to tak náruživo a vášnivo, akoby už onedlho mal prísť koniec sveta a my sme sa chceli jeden druhým nasýtiť.

Koniec sveta, našťastie neprišiel, ale svitol deň, keď Veronika – teda manželka – porodila. Krásneho chlapčeka. Veľmi som sa mu potešil, ale súčasne som si uvedomil, že sa prestávam vyznať sám v sebe. Nemôžem sa predsa hrať na starostlivého ocka a manžela, keď sa tajne milujem s nevlastnou dcérou at úžim po nej od rána do večera a od večera do rána?! Situácia sa ešte viac vyostrila, keď Veronika prišla domov i s bábätkom a zaujala svoje miesto vedľa mňa v manželskej posteli. Nika bola ako šialená a začala žiarliť. Mama, ktorá jej spočiatku tak veľmi chýbala, sa odrazu stala jej sokyňou. Manželka však ešte stále nič netušila – mala hlavu plnú svojich materských starostí a problémov. Kým ona chodila do poradne a na prechádzky, my sme sa s Nikou milovali ako šialení. Raz nás takmer pristihla. Ako sa však hovorí, dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, kým sa nerozbije: Nika mi zčista-jasna oznámila, že je tehotná.

Úplne som stuhol a cítil som sa súci akurát tak na mŕtvicu! A čo som vlastne čakal? Nika sa tvárila, že berie antikoncepciu, ale zabudla mi povedať, že sa rozhodla ju vysadiť. Čakala teda dieťa, postavila ma pred hotovú vec a očakávala, že túto situáciu nejako uspokojivo vyriešim. Uspokojivo podľa jej predstáv znamenalo asi toľko, že odídem od Veroniky a založím si novú rodinku s ňou.

Človek znesie veľa…

– Preboha, ako môžeš niečo také odo mňa chcieť? A ako by si mohla mame niečo také urobiť? Veď by ostala sama s bábätkom! – zdesil som sa.

– A ako môžeš niečo také urobiť mne? Veď ja som tiež tehotná – a navyše, čakáme dvojičky! – skríkla so slzami v očiach. Opäť to bola tá malá bezbranná Nika, ktorú bolo treba utešiť. To už ale bola naozaj silná káva! V prvej chvíli som si myslel, že odpadnem, ale nič také sa nestalo. Človek znesie veľa.

– No to som ale vyviedol! Čo budem robiť? Ako to vysvetlím manželke? Navyše, Nika sa mi začala vyhrážať, že ak to nezariadim a nevysvetlím, radšej skončí so svojím životom, pretože bezo mňa by to už nemalo cenu.

Nechcem rozsiahle vysvetľovať, čo nasledovalo potom: Všetko som povedal manželke – bol to pre ňu otrasný šok. Keď sa však spamätala, vyhodila nás z bytu – opäť ostala sama s dieťaťom. Osud býva nevyspytateľný.

My sme sa s Nikou nasťahovali do podnájmu a žili sme si ako novomanželia, tešiaci sa na prírastok do rodiny. Hrýzlo nás síce aj svedomie, ale rýchlo sme ho zahlušili, vraviac si, že žijeme len raz. S Veronikou sme sa nerozviedli. Spočiatku sme sa jeden druhému vyhýbali, ale raz, keď dostala silnú chrípku, mala teploty a ochorel aj malý, ocitla sa v úzkych a požiadala ma o pomoc. Samozrejme, že som jej hneď bežal na pomoc, zariadil lekára a všetko potrebné.

Kvárili ma hrozné výčitky svedomia a to, že ona zavolala ako prvá, mi vlastne uľahčilo situáciu. Aj keď viem, že nikdy neodčiním to, čo som jej vyviedol. Medzitým Nika porodila – chlapčeka a dievčatko. Keď som ich po prvý raz uvidel, takmer som onemel od náhleho prívalu nežnosti – takí boli rozkošní! Ale aj malý Peťko, ktorého mi porodila Veronika, bol nádherný!

– Prečo som si len takto skomplikoval život, ja blbec?

Po návrate z pôrodnice sa však situácia začala rýchlo vyostrovať: Nika bola z detí nervózna, nemohla sa v noci vyspať, nemala trpezlivosť na detské plače a náladičky – veď sama bola ešte takmer dieťa. Navyše, ja som bol celé dni v práci a keď som prišiel domov, namiesto vášnivých radovánok bolo na rade nekonečné kúpanie, prebaľovanie, kŕmenie a uspávanie. Občas ju síce prišli rozveseliť kamarátky, aby ohíkali detičky, ale to bolo skôr na škodu ako na osoh, pretože potom bola ešte hašterivejšia a nespokojnejšia.

Ony si chodili po diskotékach a zvádzali chlapcov, kým ona bola po celý deň sama doma s dvoma uvrieskanými deckami. Uvedomoval som si to, ale riešenie som nevedel nájsť. Našla ho ona sama a bolo celkom primerané jej veku. Aby sa pobavila, občas som ju teda pustil s kamarátkami na diskotéku, aby sa trochu rozptýlila. A ona to roztočila v takom štýle, že začala chodiť domov nad ránom a cez okno som videl, ako sa bozkáva s neznámym mladíkom, ktorému predtým zrejme dovolila oveľa viac. Zistil som to podľa toho, že ma začala odmietať a neustále si nachádzala výhovorky na to, aby mohla odísť z domu – samozrejme, bez detí. To už naozaj nemalo nič spoločné s láskou. Bol som pre ňu skôr bremenom – ja aj naše deti.

V jedno sobotné ráno ma v kuchyni na stole čakalo prekvapenie: List od Niky, v ktorom mi napísala, ako veľmi ma ľúbila, ale že teraz už nevie, ako ďalej a že ak sa nechce zo všetkého zblázniť, musí nás na čas opustiť, aby si všetko urovnala v hlave. Dvojičky, samozrejme, necháva v mojej opatere, pretože vie, že ju pochopím a že sa o ne dobre postarám…!

Čo som mal robiť? Ani som sa nestihol spamätať zo šoku, ktorý mi uštedrila a už aj sa z detskej izbičky začal ozývať žalostný plač našich dvojičiek. Bežal som za nimi a nevedel som, čo mám skôr urobiť. Veď mne samému bolo nie do plaču, ale do revu!

Nemôžem predsa ostať doma s dvoma malými deťmi!

A ako sa to všetko skončilo? Nejako som ten otrasný víkend prežil a keď prišiel nedeľný večer, zmietaný strachom a plný obáv som si uvedomil, že musím niečo urobiť. Nemôžem predsa ostať doma s dvoma malými deťmi! Vari som ich mal dať do domova? Siahol som teda po telefóne a zavolal som Veronike. Keď som jej chcel povedať, čo sa nám stalo, hlas sa mi zadrhol v hrdle a zrazu som zo seba nevedel dostať ani slovo.

Bolo mi zle – zo všetkého, ale najviac zo seba samého. Našťastie, Veronika mi nebuchla telefónom, ale vypočula ma. Sľúbila mi dokonca, že sa mi nejako bude snažiť pomôcť. Veď išlo aj o jej dcéru – a tieto deťúrence sú vlastne aj jej vnúčence. Áno, osud niekedy býva nevyspytateľný – nakoniec sa všetko utriaslo tak, že som sa aj s dvojičkami opäť nasťahoval k Veronike a tvoríme jednu veľkú a veľmi zvláštnu rodinu – vychovávame svoje deti a čiastočne aj vnúčence. Nika občas zavolá a na Vianoce nás dokonca bola aj pozrieť. Má priateľa, ktorý nič netuší a žije s ním v Čechách.

Sledujte nás aj na sociálnych sieťach