Ženy odjakživa, po stáročia, lákali mužov (veď aj preto ich Príroda vybavila zvodnými krivkami) a muži ich „lovili“.
Za posledné roky sa nápadne zmenili aktivity medzi nezadanými mužmi a ženami. V týchto úvahách hľadáme príčiny a aj možné riešenia.
Laboratórium budúcnosti?
Uznávaný psychológ Carl Gustav Jung už v roku 1912 v rámci svojich prednášok na Fordhamovej univerzite v New Yorku prehlásil: „Americké manželky sa vrhli do sociálnej činnosti, pretože so svojimi manželmi nie sú šťastné.“ To si všimne Európan v USA aj dnes: americké ženy sú až tak emancipované, že z nich vlastní muži majú strach. A ono by to, nielen podľa Junga, malo byť naopak: „So svojimi mužmi (americké) ženy šťastné nie sú, lebo sa ich neboja. Je prirodzené, aj keď archaické, že ženy sa chcú báť, keď milujú… Páči sa im, ako európski muži milujú, a rady si myslia, že sú trochu nebezpeční… Dnes je americká žena stále zmätená. Chce nezávislosť, chce voľnosť, aby mohla robiť všetko, chce mať všetky možnosti, ktoré majú muži, a zároveň túži byť ovládaná mužom a vlastnená archaickým európskym spôsobom.“
Rozumie si s impotentom, ale miluje sa s inými…
Môžeme to dokladovať reálnymi príbehmi amerických žien, ako som ich videl počas mojich opakovaných spisovateľských pobytov. Napríklad taká Joan. Dalo by sa povedať, že je príkladom modernej, emancipovanej, ale najmä úspešnej americkej ženy. Mala veľmi peknú tvár a pri svojich štyridsiatich piatich rokoch vyzerala na tridsať. Pravda, stretol som sa s ňou už v čase, keď bola rozvedená. Rozviedla sa po sedemnástich rokoch údajne bezkonfliktného manželstva z dôvodov, pre ňu vraj neprimeranej, žiarlivosti manžela. Podľa amerických zvykov, ostal jej po rozvode dom a dve odrastené deti. Joan bola nadšená životom v malom univerzitnom mestečku, mala rada svoju prácu moderátorky rozhlasovej relácie s klasickou hudbou a žila pestrým spoločenským životom. Na nej však tiež možno dokumentovať prinajmenšom spletité cesty americkej ženy k láske. Malé mestečko poskytuje malé možnosti zoznámenia všade na svete. V Amerike však nie sú vzdialenosti problémom a tak Joan udržiavala po dlhé roky vrúcny vzťah s mužov z Washingtonu. Ako mi sama povedala, ťažko tohto Američana (po všetkých stránkach považovaného za „dobrú partiu“) mohla považovať za milenca – bol totiž impotentný. Joan mi tým chcela vysvetliť častú prítomnosť cudzincov v jej dome. Boli to imigranti hlavne z východnej Európy a v prípade niekoľkých juhoslovanských typov, zjavne ilegálni.
Ak sa americké vzory začínajú prejavovať aj u nás, a u mužov zvlášť, budú riešením muži z Východu?
Dovoz „vzorov“ spoza oceánu
V rámci globalizácie zasiahla náš kontinent amerikanizácia. Takže do toho všetkého sa nám sem spoza oceánu tlačia cudzie vzory, ich vlastné vynálezy. Ako mor sa spoza oceánu šíri feminizmus. Feminizmus nie je o emancipácii žien, ale o snahe malej skupinky „revolucionárok z povolania“ ovládnuť spoločnosť, žiaľ, totalitnou ideológiou. Tak ako nacisti delili ľudí podľa rasy, komunisti podľa triedy, feministky nás delia podľa pohlavia. Môžem aj storočie po Jungovi potvrdiť nielen môj postreh, že v USA „letia“ európski muži, a najmä tí balkánski, lebo vôbec netušia, že by mali byť až takí podriadení vlastným ženám, ako americkí muži. Takže tlak na emancipáciu žien ad absurdum tých amerických mužov vlastne vykastroval. To bol aj deklarovaný cieľ feministického hnutia vedeného šialenou Solanas, ktorá založila SCUM, čiže „Spoločnosť na vymiškovanie mužov“ a postrelila Andyho Warhola (?!). Pod týmto tlakom ženy „mužnejú“ a muži sú „bábovky“.
Ženská krása je vraj nepotrebná…
Takto to vidí aj čitateľka Daša: „Ja to vnímam aj z pozície akejsi ´starostlivosti´ v súvislosti s takou komentovanou témou emancipácie. Z môjho pohľadu, bohužiaľ, ženy sa vyrovnali mužom skoro v každej oblasti a tú prirodzenú starostlivosť a ochranu už akoby nepotrebovali. Dokonca i mnoho psychológov sa zhoduje na tom, že i keď si žena dokáže doma poličku upevniť sama, mala by to zámerne nechať na muža, aby sa stále cítil potrebný a ´silnejší´. Dnes už ženy dosiahli finančnú nezávislosť, majú svoje kamošky, svojich psov, kupujú si svoje byty, svoje dovolenky, majú svoje autá a dokonca svoje vyhranené názory… a teda z pozície jedinca v prírode´ začali aj ony loviť.“
Opäť mám príklad zo Spojených štátov. Tentoraz v rámci emancipácie ide o obeť feministických zvrátených téz, podľa ktorých je ženská krása nepotrebná, či dokonca „nefér“. Feministky bojovali dokonca proti pekným hlásateľkách televíznych novín! V pozadí bola snaha radikálneho lesbického jadra kriminalizovať akýkoľvek vzťah muža a ženy (cit. Atkinsonová: „Vstúpiť do vzťahu s mužom, ktorý sa úplne a verejne vzdal svojej mužskej role, môže byť stále riskantné. Ale vzťah s mužom, ktorý prejavil čokoľvek menej, je samovražda.“) a tiež pokus „zoškliviť“ mužom ženy. Ukážme si to na príklade.
Emancipovaná Rachel sa zaľúbila do Afričana…
Rachel bola asistentkou v našom spisovateľskom programe v Iowa City. Bola mladá a plná entuziazmu. Študovala na zdravotnú sestru, aby raz mohla pomáhať chorým v Afrike. To, že v samotnej Amerike je dosť chorých, ktorí si zdravotnú starostlivosť tiež nemôžu dovoliť, jej nepripadalo až také zaujímavé. Rachel mala klasický problém amerických žien – až štyridsať percent z nich je obéznych. Aj u nás sú totiž niektoré ženy „viac pri sebe“, ale len v Amerike dosahujú ženy obrovité rozmery. Proti týmto horám sadla aj povestné ruské báryšne pripomínajú vychrtnutú modelku Twiggy. Rachel ešte nepatrila k rekordérkam, ale aj tak sa snažila odpútať pozornosť tým, že si nechala prepichnúť jazyk striebristou guľôčkou, ktorú potom večne omáľala v ústach. V posledných dňoch nášho pobytu som ju vídal vodiť sa za ruku so šťúplym, krehkým éterickým indickým básnikom Rádžom. Na veľkú lásku však už bolo neskoro. Rachel mi po čase napísala, že sa proti vôli rodičov vydala za Afričana, tuším zo Zimbabwe.
Čo s tým?
Čitateľka Nina mi napísala: „Pre mňa osobne je vysoký počet slobodných žien tridsiatničiek spôsobený aj súčasným ´trendom´ ženskej emancipácie. Na jednej strane je výborné, že nás učia, aby sme boli samostatné, mohli sa realizovať v práci, na druhej tým dostávame pocit, že keď voľakedy bolo úlohou muža nakŕmiť rodinu, dnes to zvládneme aj bez neho a načo by tam teda mal ´zavadzať´. Sme slobodné, môžeme si robiť, čo chceme, spať s kým chceme, môžeme cestovať, pchať do seba proteíny na svaly, budovať kariéru a občas po večeroch plakať do vankúša, prečo sme pri tomto životnom štýle nenašli toho pravého. A najlepšie hneď otca svojich detí.“
Japonky by rady skúsili, aké je to s belochom…
Čitateľka Jana k tomu dodáva o súčasných mužoch u nás: „Nelovia a ani sa nevedia postarať… Sú pohodlní. Lebo? Lebo asi nemusia… Emancipácia došla do štádia, že lovíme a zvádzame my. Vieme sa o seba postarať a chlapov vlastne potrebujeme len na to jediné… je to smutné.“
Dopočul som sa, že v Grónsku už ženy zahodili všetky zábrany. Otvorene lovia a v podnikoch oslovujú mužov, najmä však cudzincov. Aj mladé Japonky vo vychytenej tokijskej štvrti Ropongi nadbiehajú Európanom tým, že pošlú kamarátku, ktorá otvorene povie, že by tá, čo ju poslala, rada skúsila „aké je to s belochom“. Ale, medzi nami, je toto riešenie?
Som zvedavý na vaše názory a skúsenosti.
Gustáv Murín
