Môžete sa spoľahnúť na svoje pocity?
Keď ste pri odpovedi zaváhali, máte zrejme zlú skúsenosť, že vás pocity opakovane zradili. Je to prirodzené. Než v ich dešifrovaní získame sebaistotu, potrebujeme sa to učiť. Niekedy totiž vlastné pocity nepovažujeme za správne. Lenže pocity sú v tom nevinne. Ten hodnotiaci súd, ktorý im pripíšeme, závisí od toho, ako si ich vyložíme, pochopíme, dotvoríme… Užívať si hojdanie na vlne pocitov ide až vtedy, keď získame emocionálne sebavedomie.
Emócie sa nevzdávajú
Emócie sa prelínajú celou našou existenciou. Ovplyvňujú nás, našich blízkych, naše vzťahy… Bývajú neraz zraňujúce, a niekedy môžu byť aj neznesiteľné. Neoplatí sa ich však potláčať, popierať alebo zavrhovať. Tým dosiahneme iba krátkodobú úľavu. Aj keď prvú pomoc hľadáme v niečom s rýchlym nástupom účinku. Na zlosť pomáha čokoláda, hanbu možno na okamih prehlušiť nakupovaním a smútok možno zakryť bohatým spoločenským životom. V hre je aj veľa ďalších únikov, omnoho deštruktívnejších a nebezpečnejších. Emócie sa však tak ľahko nevzdávajú. Zvyčajne sa vracajú s ešte väčšou silou.
S emóciami sa oplatí priateliť
Keď sa naučíme svoje emócie prijímať a neschovávať sa pred nimi, umožníme im spoluprácu s myšlienkami. Tým docielime, že ich precítime bez toho, aby nás úplne prevalcovali. Pri emóciách platí, že nemusíme vždy tancovať tak, ako pískajú. Ak vám napríklad pocit zavelí: „Uteč!“ alebo „Jedz, nech si spravíš náladu“, spýtajte sa na názor rozumu. Možno príde s lepším nápadom, keď sa na situáciu díva z odstupu a preverí, či je to skutočne to, čo práve teraz potrebujete. Možno sa práve potrebujete poľutovať a zazúfať si, že sa cítite nanič. To je v poriadku. Keď sa takto na svoju situáciu pozriete, viete si povedať, ako dlho sa chcete kúpať vo vlastnej sebaľútosti. Keď si doprajete času tak akurát, môžete sa venovať niečomu ďalšiemu. Lebo vy nie ste tá sebaľútosť – ona sa iba prihlásila o slovo.
V záplave emócií sa ľahko môže stať, že uvidíte len jediné východisko. Vzdúvajúca sa vlna emócií a obmedzená úloha rozumu potláčajú vašu slobodu voľby. Tým si bránite vidieť celú škálu možných reakcií. Spojením emócií a rozumu sa zvyšujú šance, že svoj život budete mať väčšmi pod kontrolou. Pocity nie sú dobré a zlé, príjemné a nepríjemné. Ten význam im pripisujeme my. Keď sa naučíte nehodnotiaco vnímať svoje pocity a prepájať ich s konštruktívnymi myšlienkami, uľahčuje vám to voliť si vhodnú reakciu.
Aplikačné odporúčania
1. Nie ste povinní riadiť sa svojím pocitom
Keď si uvedomíte si, že to, čo cítite, nemusí mať nutne vplyv na vaše správanie, získavate čas. Pocit je len pocit. Také jednoduché, a pritom zložité si priznať: „Teraz sa cítim takto: Som nahnevaná a zúrim. Mám právo to cítiť. Ublížilo mi to.“ Priznané emócie dostanú avízo, že ich beriete na vedomie a málokedy sa zmenia na násilné. Na povrch sa najviac derú tie, ktoré potlačíte. Keď to vo vnútri vás vrie a vy si poviete: „Nemôžem sa hnevať, nie je to správne, je to detinské“, a pritom cítite pravý opak, hnev si nájde svoju cestu a vyrobí emočnú explóziu.
2. Pocit má krátku životnosť
Pocit spravidla netrvá viac ako pár minút. Pokiaľ ho prijmete a necháte existovať, vcelku rýchlo odznie. Avšak emócie, ktoré dusíte v sebe, nechápete alebo podceňujete, môžu prerásť v roky trvajúcu zatrpknutosť a nenávisť. Niekedy býva nekomfortné hovoriť o svojich pocitoch. Učíme sa to tak, že pri ľuďoch, ktorým dôverujeme a na ktorých nám záleží, pocit ozvučíme a skúšame ho opísať. Zistíme, že nie sme takí zraniteľní, lebo aj ten druhý sa otvorí ľahšie.
3. Ste povinní priznať si, čo cítite
Keď pripustíte, čo cítite, zapojíte svoje dospelé racionálne ja a rozhodnete sa, ako zareagovať. Ale pozor! Svoje pocity úprimne prejavujte najskôr len sami pred sebou. Až potom sa rozhodnite, ako na ich základe zareagujete. Odhaľovať svoje pocity komukoľvek na počkanie, nie je znakom vašej úprimnosti, ale naivnosti. Takže: precíťte svoj pocit, buďte k sebe úprimní, zapojte svoju racionalitu a rozhodnite sa, ako zareagovať.
