Potrat – zvláštna téma aj v rámci prezidentskej kampane

Téma, ktorá vyvoláva mnoho pozornosti a rozdielnych názorov.

Zarazilo ma, keď sa táto téma objavila v rámci prezidentskej kampane, pretože neexistuje  správne riešenie, s ktorým by súhlasili všetci a nepoškodilo by človeku, ktorý prejaví názor na túto tému, nech už je akýkoľvek. Ak povieme, že s potratmi súhlasíme, tak časť komunity, v ktorej žijeme, nás odsúdi, že nemáme právo brať život. Ak povieme, že sme proti, tak nás ďalšia časť komunity odsúdi, že  berieme právo na rozhodnutie a slobodnú voľbu každého človeka. Možno by sme sa mohli na to pozrieť z inej perspektívy.

potrat

1. Kto alebo čo nám dáva právo súdiť a odsúdiť ostatných?

Nik nemá právo odsudzovať inú osobu za jej rozhodnutie, pretože nie je v situácii danej osoby a aj keď si myslíme, že máme všetky informácie, tak určite nemáme. Len naša vlastná arogancia a božský komplex nám dávajú pocit, že to vieme lepšie alebo, že nám by sa to nestalo.

Mnohí sa oháňajú náboženstvom, a ukazujú prstom, že potrat je vražda, odsudzujú a ničia dotyčného človeka, ktorý spravil toto rozhodnutie. No nevidím v tom úplne zmysel, pokiaľ máme milovať, rešpektovať, odpúšťať, …

Takéto konanie sa môže opierať o čokoľvek, no určite nie je v súlade s náboženstvom, za ktoré sa tak skrývame. Veď ak naozaj veríme, tak naša viera by mala byť taká silná, že by nám malo stačiť vedomie toho, že žena, ktorá tým prešla, sa bude zodpovedať za svoje činy a to aj bez toho, aby sme my museli šíriť túto zlobu a nenávisť okolo seba.

V tomto prípade, by sme si však mali položiť otázku, ešte predtým, kým niekoho odsúdime. Sme naozaj takí „čistí“? Nikdy sme nespravili žiadnu vec, ktorá by mohla byť odsúdená ostatnými?

2. Čo je správne?

Ak bola žena znásilnená a ostane tehotná, tak si má to dieťa nechať, alebo nie? Kto má o tom rozhodnúť? Kedy sa z jej rozhodnutia stane vražda? Kto ma právo určovať, kedy je jej rozhodnutie v poriadku a kedy nie? Ak by nemohla ísť na potrat a nechá si dieťa, ktoré jej bude pripomínať túto traumatickú udalosť a keď ho aj bude milovať, niekde na pozadí ho možno bude nenávidieť. A keď sa toto dieťa jedného dňa dozvie, ako bolo splodené… Asi si vieme vytvoriť obraz, aké rôzne následky to môže mať.

3. Keď sa to stalo, tak to tak malo byť… (všetko sa stále deje tak, ako sa má)

Čím ďalej tým viac sa ukazuje, že všetko má svoj zmysel a všetko sa deje z nejakého dôvodu. Hlavne s odstupom času začíname chápať, že aj veľmi negatívna skúsenosť sa nakoniec ukáže ako dôležitá pre náš vývin a posun vpred, k lepšej verzii samých seba. Preto mnoho ľudí povie – asi sa to malo stať, že ostala tehotná po tom znásilnení. No pri tomto vyjadrení zabúdame na našu slobodnú voľbu a ak sa tá žena rozhodne pre potrat, tak je to taktiež rozhodnutie,  ktoré takto malo byť, malo sa stať, pretože ak by nemalo, tak to nespraví, alebo jej príde do života niekto, kto jej pomôže a podporí ju, alebo iný dôvod. No podstata celého je, aby mala možnosť sa slobodne rozhodnúť, inak už by neplatilo, že všetko sa deje tak, ako sa má.

4. Slobodná voľba

Ak by sme nemali slobodnú voľbu, čím by sme boli? Asi len prázdne bytosti, ktoré by nasledovali niekoho alebo niečo a život by vyzeral asi takto: Narodíme sa, chodíme do škôl, nájdeme si partnera, ktorý sa logicky najlepšie k nám hodí, snažíme sa niečo dosiahnuť alebo prežiť. Prídu deti, pes, …, aj to málo slobody, čo máme, by sme stratili. Logistika okolo detí, chod domácnosti, práca, partner, … .

Opustenie deťmi, samota, prázdnota, smrť. Skvelé, práve sme prežili svoj život, splnili sme „všetko“, čo sme mali. Jediné, čo sme nedosiahli, je vnútorné naplnenie a dôvod, prečo sme vlastne tu. Práve naša slobodná voľba nám dáva možnosť sa rozhodnúť, čo chceme a čo, naopak, nechceme v našom živote a či to, ako žijeme, nám vyhovuje alebo to zmeníme. Tak prečo chceme súdiť, ak sa niekto rozhodne pre potrat? Prevezmime radšej zodpovednosť za svoj život a svoje rozhodnutia do svojich rúk každý sám za seba a pre seba.

5. Zodpovednosť

Je jednoduchšie riešiť všetkých naokolo, ako sám seba. Je jednoduchšie prevziať zodpovednosť za ostatných alebo aj za celý svet a hrať sa na „záchrancu“, na toho morálne správneho a špeciálneho, ako sa zastaviť a dôverovať, že každý má svoju cestu a namiesto toho sa pozrieť na seba a svoj život. Len tí, ktorí sú skutočne silní, majú odvahu pozrieť sa na svoj život a prevziať zodpovednosť za svoj život a svoje rozhodnutia. V momente, ako preberáme zodpovednosť ostatných na seba alebo zhadzujeme svoju zodpovednosť na iných, len tým ukazujeme svoju slabosť čeliť samým sebe a tomu, čím a kým sme. Tak sa skúsme zamyslieť, ak máme potrebu bojovať s ostatnými, odsudzovať ich a hodnotiť, či ich život a rozhodnutia sú v poriadku…čo to vypovedá o nás samých? Ak odsúdime ženu, ktorá šla na potrat, čo to hovorí o nás? Že sme správni? Spravodliví? Alebo len to, že sme slabí a potrebujeme riešiť niekoho iného?

6. Naozaj potratom berieme niekomu život?

Záleží opäť na uhle pohľadu. Ak veríme, že smrťou všetko končí, tak asi áno. No moja otázka je, načo sme vlastne potom tu? Čo je zmyslom našej existencie a našich skúseností?

Ak veríme, že sme viac ako len to telo, že sme duša, ktorá je v tom tele a ovláda ho, tak to je niečo úplne iné. Už vieme, že energia sa nedá zničiť, to znamená, že tvrdenie, že smrť znamená koniec, nie je pravdivé. Je to presne tak, ako by sme povedali, keď nám auto doslúži a dáme ho zošrotovať, že sme ho usmrtili. Naše telo je pre našu dušu niečo ako auto pre nás. Je síce omnoho komplexnejšie, no stále je to len niečo, čo nám slúži, aby sme si v danom živote niečím prešli a vyvíjali sa a nakoniec zomreli, aby sme sa mohli narodiť v inom tele a mohli sa naučiť niečo nové. Ak je to takto, tak je možné, že pred tým, ako prídeme na túto zem, tak si vyberáme telo podľa toho, čo sa máme naučiť a čím si máme prejsť. Je to podobné, ako keď sa rozhodujeme, aké auto si kúpime. Zvažujeme, ktoré nám bude najlepšie slúžiť Keď  si ho konečne vyberieme a začneme ho používať, tak sa napríklad zistí, že je v ňom porucha a nami vybrané auto nám vezmú a dajú nám nové. Také, ktoré bude stále vyhovujúce účelu, na ktorý ho potrebujeme. Čo ak je to tak, že sa toto deje, keď už si naša duša vyberie telo a následne sa tomu telu niečo stane? Alebo je teda vykonaný potrat? Vtedy sa duša len presunie do iného vznikajúceho tela, ktoré jej bude vyhovovať. Ak je to tak, naozaj stále platí, že niekomu berieme život?

Čo potom prirodzené potraty? Alebo umelé oplodnenia, ktoré sa nevydaria. Sú to všetko úmrtia?

7. Kde je pravda?

Je na každom z nás, aby našiel svoju pravdu a postoj k tejto, ako aj k ďalším problematikám. No čo by sme rozhodne nemali robiť, je vnucovať našu pravdu ostatným a odsudzovať na základe nášho vnímania a postojov. Pretože sme všetci tu spolu, na tejto zemi a čím viac bolesti budeme vytvárať, tým jej bude viac okolo nás a v našom živote. No čím viac lásky bude v nás a budeme ju rozdávať, tým jej bude viac okolo nás a všetko sa bude meniť k lepšiemu a krajšiemu.

Autor: Miroslav Haranta www.haranta.sk

Miroslav Haranta

Je terapeut, lektor a spisovateľ. Pracuje s klientmi na ich osobnom rozvoji a objavovaní samých seba, liečbe chorôb, strachov, odstraňovaní tráum a bolestí. Aby boli zmeny trvalé, pracuje s nimi najmä cez ich podvedomie, kde ich rôznymi nástrojmi zbavuje starých negatívnych a častokrát hlbokých presvedčení. Venuje sa problematike ženskej zraniteľnosti, vzťahov, výchove detí, ako viesť šťastný a naplnený život.

Miroslav Haranta
Miroslav Haranta

Prednáša na univerzitách, školách a konferenciách. Organizuje unikátne workshopy psychologickej typológie osobnosti pre širokú aj odbornú verejnosť – ENNEAGRAM, ktorý prináša zlepšenie  vzťahov, pohľad na zmysel života, seba, porozumenie a naplnený život. Je certifikovaným lektorom pre výučbu terapeutickej metódy ThetaHealing© na Slovensku aj v zahraničí.

V rámci firemného koučingu školí a prednáša na témy ako vedomá komunikácia, komunikačné  a manažérske zručnosti, hodnoty, vzťahy, práca s emóciami a emocionálnou inteligenciou, cielená motivácia, rast, otvorenie sa vlastnému potenciálu a ďalšie.

Zo svojich terapeutických a vlastných životných skúseností napísal knihu s názvom “Olívia, časť prvá” – o žene, jej vnútornom a myšlienkovom a emočnom prežívaní života. O limitoch, bolestiach, strachoch, či fóbiách, ktoré nám v živote tak veľmi ubližujú. Touto knihou pomáha čitateľovi odhaliť skryté nespracované spomienky a emócie.

Niekedy sa vás dotkne tak hlboko, že reakcia na knihu alebo postavu vyvolá hnev, odpor, odsúdenie. No v skutočnosti sa len dotkla nejakého ublíženia alebo problému, ktoré si držíte v sebe a nechcete priznať. Jediná možnosť, ako odhaliť, prečo sme mali takú reakciu, je pozrieť sa dostatočne hlboko do seba a odhaliť, prečo sa nás to dotklo a čo vyvolalo takú reakciu. Mnohokrát budete prekvapení, čo objavíte.

www.haranta.sk